Príbeh Lučenčanky, ktorá prežila štyri koncentráky: Peši prešla tisíce kilometrov
Veronika Tóthová Homolová sa v poslednom čase venuje príbehom ľudí, ktorí prežili holokaust. Patria sem aj zážitky Lučenčanky Violy Stern Fishcerovej.
Viola Tóthová Fischerová prežila hrôzy v štyroch koncentračných táboroch. Vzhľadom na jej pokročilý vek prerozprávala jej príbeh lučeneckým študentom rodáčka z nášho mesta Veronika Tóthová Homolová. Napísala o ňom aj knihu Mengeleho dievča.
Ako ste sa dostali k príbehu pani Violy Fischerovej?
Pred desiatimi rokmi som pri nakrúcaní bežnej reportáže natrafila na vtedy 80 – ročného pána Wágnera, ktorý prežil v Mauthausene ako tlmočník. Bol prvý, kto bol ochotný rozprávať o tom, čo prežil. Urobila som s ním dokumentárny film. Postupne som mala kontakty na ďalších ľudí, ktorí prežili v koncentrákoch. Za desať rokov je to nakoniec 70 výpovedí ľudí, ktorí boli prenasledovaní režimom. Z 15 sme urobili aj dokumentárne filmy. Počas nakrúcania spomínaných dokumentov mi niekto spomenul Slovenku, ktorá žije v Prahe a prežila pokusy v koncentrákoch. Po niekoľkomesačnom hľadaní sa mi podarilo nájsť pani Violu. Nakoniec som zistila, že si ju pamätám zo svojho detstva, ktoré som prežila v Lučenci. Najprv som nakrúcala reportáž o jej manželovi, ktorý sa vylodil v Normandii a obliehal Dunkerque. Keď zomrel, pani Viola sa presťahovala za dcérou do Prahy.
Ako sa pani Viola stretla s Mengelem?
Stalo sa to na rampe hneď, ako ich doviezli do koncentráku. On tam urobil prvotnú selekciu. V koncentrákoch Osvienčim a Osvienčim – Birkenau sa vystriedalo 120 zdravotníkov, ktorí vykonávali rôzne pokusy, prípadne pracovali v nemocnici SS. V spomínanom koncentráku bola pani Viola tri mesiace. Potom ju previezli do Ravensbrucku, čo bol najväčší ženský láger v Nemecku. Šťastím v nešťastí bolo pre ňu to, že v Osvienčime vypukla epidémia brušného týfu. V tom čase šlo o neliečiteľnú chorobu a keďže sa stráže báli, tak ich dali na tri týždne do karantény. Medzitým potrebovala továreň Siemens pracovnú silu na opravu káblov. Tábor pre spomínanú továreň bol v dedinke Neustadtberg a patril pod Buchenwald. Odtiaľ ju presunuli priamo do továrne, kde bola od novembra 1944 až do apríla 1945.
Jej neskorší útek bol zrejme dosť nebezpečný…
Práve v apríli 1945, keď bolo jasné, že Nemecko prehrá, zobrali jednotky SS väzňov z koncentrákov na pochod hlbšie do nemeckého územia. Ak niekto nevládal, tak ho okamžite na mieste zastrelili. Vtedy sa začal pochod aj pre 450 žien zo Slovenska, Maďarska a Holandska. Vydali sa ale z Buchenwaldu smerom na České Domažlice, čo väzenkyne nevedeli. Keď išli dva dni v kuse, pani Fischerová pochopila, že musí utiecť, lebo nevedela, ako dlho ešte bude vládať. Presvedčila ešte niekoľko ďalších žien, aby to spolu skúsili. Keď im dali večer oddychovú pauzu v lesíku, skryli sa pod vetvy obrovského ihličnatého stromu, ktorý mal vetvy až na zem. Počkali, kým sprievod odíde a po niekoľkých minútach blúdenia v lese natrafili na potok. Išli po jeho prúde, aby ich nemohli vyňuchať psy. Bolo to hrdinstvo, lebo nemohli vedieť, čo na nich čaká, či nenatrafia na hliadku, alebo ich bežní Nemci nenahlásia polícii. Blúdením po nemeckom území sa dočkali aj konca vojny. Dostali sa takmer až k francúzskym hraniciam. Odtiaľ sa vrátila domov pešo, lebo povedala, že do vlaku ju už nikto nedostane.
Hrdinstvo pani Violy spočíva aj v tom, že pomohla chytiť krutú dozorkyňu z koncentráku…
Po vojne išla pani Fischerová spolu s bratom do Prahy, prihlásiť sa na vysokoškolské štúdium. Práve boli na obede, zrazu sa pozrela na dvere idúce do reštaurácie a začala kričať. Objavila sa tam dozorkyňa z Osvienčimu, ktorá mala prezývku „Babi“. Pani Fischerová doteraz nevie, ako sa tá žena naozaj volala, meno sa nenašlo ani v záznamoch. Až neskôr sa to napokon polícii podarilo. Pani Fischerová napokon na hlavné pojednávanie nešla svedčiť, lebo bola vo vysokom štádiu tehotenstva.
Aj Lučenec mal vraj svoje židovské geto. Je to pravda?
Lučenec pripadol v arbitráži Maďarsku. Tam zo začiatku proti Židom neboli až také prísne zákony ako na Slovensku. Židov síce vysťahovali, no inak sa im nič zlé nestalo. Sprísňovať sa to začalo až v roku 1944 po tom, ako prevzal moc Szálasi, vzniklo geto aj v Lučenci. Tvorilo ho 12 ulíc. Išlo o okolie synagógy a domu rabína, ktorý už nestojí takmer až po artézsku studňu a pedagogickú školu až po Husovu a Adyho ulicu. Bola to veľká časť mesta, kde bolo zatvorených 2 000 ľudí. Z Lučenca odviezli prvých Židov začiatkom mája 1944.
Akou témou sa momentálne zaoberáte?
Zaujíma ma aj história atentátu na Heydricha a úloha Jozefa Gabčíka v ňom. Práve teraz sa po 73 rokoch objavila správa, že Gabčíkovi sa naozaj zasekol samopal Sten a preto nemohol vystreliť. Spúšť stlačil, no náboj sa vzpriečil. Je to správa miestnej polície, ktorá bola na mieste činu ako prvá. Jeden z policajtov si samopal obzrel a zistil, že náboj sa vzpriečil, čo dal do správy. Tá sa našla v archíve v priečinku, ktorý nijako nesúvisí s atentátom. Som si istá, že mnoho vecí v archívoch ešte čaká na objavenie.
Pochádzate z Lučenca. Aký je váš vzťah k nášmu mestu?
Lučenec mám veľmi rada, je to moje rodné mesto. Spája sa mi s mojím milovaným starým otcom, mojimi rodičmi, detstvom a dospievaním, kde som žila prvých 20 rokov. Malé mesto má svoje čaro, každý sa s každým pozná. Vždy som sa tu cítila ako doma, aj keď som sa sem vracala. Som rada, keď tu vznikajú nové miesta, kde is môžu ísť mladí posedieť a zabaviť sa. Aspoň v lete, keď sa študenti vrátia, to tu žije. Mám k mestu pozitívny vzťah a dúfam, že sa mu bude dariť. Na prázdniny sem chodí moja dcéra, lebo vtedy mám najviac práce. No vraciam sa sem aj počas roka. No väčšinu času už trávim v Bratislave.
Pozrite si v našej fotogalérii zábery z besedy s lučeneckými študentmi o knihe Mengeleho dievča!
