Navrchu 'juj', naspodku 'fuj': Hygiena našich predkov zaváňala kadečím
Nie je to tak dávno, čo naši starí rodičia nepoznali sprchu, splachovací záchod či kozmetiku od výmyslu sveta. Ako a čím ich nahrádzali pri hygiene?
Jedno, čo máme s istotou všetci spoločné bez rozdielu na spoločenské postavenie či peniaze, sú biologické potreby. A tak všetky nohy smerujú ráno – na toaletu.
V civilizovaných krajinách na tú „splachovaciu“, po ktorej nasledujú sprcha, umývanie zubov s kefkou a pastou, krémy na tvár, deodoranty, parfémy, gély a laky na vlasy a ďalšie skrášľovacie výrobky.
A hoci sa s istým pohŕdaním dívame na predstavu suchých záchodov či umývania sa raz za týždeň, nie je to tak dávno, keď voda z potoka bola ozaj jediným luxusom. Etnologička a historička Katarína Nádaská nám priblížila hygienické rituály našich predkov.
Ranná hygiena
Pri bežnom rannom umývaní sa naberala voda z hrnčeka do úst, ústa sa prepláchli, následne sa voda z úst vypustila do priehrštia vzniknutého spojením oboch dlaní a opláchla sa ňou tvár. Takto sa umývali prevažne chlapi.
„Ostatní členovia rodiny sa umývali vo vandlíku, v lavóre, alebo v drevenom džbere studenou vodou, pričom mydlo sa nepoužívalo. Mladí chlapi si umývali aj krk. Hygiena ústnej dutiny nebola u našich predkov priaznivá. Starí ľudia ešte v 70. rokoch 20. storočia zomierali bezzubí, pretože zubom sa nevenovala veľká pozornosť. Zubnú kefku a pastu na slovenský vidiek prinášali tí, ktorí sa vracali zo ‚služby‘ v meste alebo v zahraničí, prípadne vojaci,“ uviedla Nádaská.
Dovtedy sa zuby umývali popolom, ktorý sa nabral na vlhkú handričku. Používala sa aj soľ, prípadne čerstvé listy šalvie, ktorými sa zuby utierali. K starostlivosti o chrup patrilo aj jeho samočistenie pri konzumácii jabĺk alebo sudovej kapusty.
Od skorej jari až do neskorej jesene ľudia využívali na každodennú hygienu aj prítomnosť potokov v blízkosti obydlí. Tým, že ženy a deti chodili bosé, v prípade, ak šli mimo domu, napríklad deti do školy, patrilo sa, aby išli s vyumývanými nohami.
Ak bol pri škole jarček alebo potôčik, deti si v ňom ešte pred vstupom do školy opláchli nohy trením jednej nohy o druhú.
Výraznejšiu očistu tela, pri ktorej sa celá rodina dôkladnejšie umývala, vykonávali naši predkovia raz do týždňa. V sobotný večer sa nahriala teplá voda a matky kúpavali deti v drevenom koryte. Do koryta za zvyčajne zmestili dve až tri drobné deti.
Dospelí členovia rodiny sa umývali pokľačiačky nad dreveným džberom alebo plechovým lavórom. Na umývanie sa používala len čistá voda, prípadne vecheť, ktorým sa trelo telo. Drsnejšie, tzv. šichtové mydlo sa bežnejšie používalo až v druhej polovici 20. storočia.
Bez mydiel a uterákov
Umytý človek sa poutieral do hrubších konopných plachiet, neskôr boli viac obľúbené jemnejšie ľanové uteráky, ktoré sa od konca 19. storočia v Uhorsku vyrábali priemyselne.
Ruky sa pred jedlom umývali len v prípade, ak boli veľmi znečistené od hnoja alebo od hliny, ale veľká pozornosť sa ich čistote venovala vtedy, keď išla gazdiná miesiť cesto na chlieb alebo dojiť mlieko. V tomto prípade sa umývali nielen ruky, ale aj kravské vemená.
„Ruky sa veľmi dôkladne umývali aj pri zabíjačkách, varení slivkového lekváru a rezaní kapusty. Pri tlačení kapusty do suda sa dôkladne umývali aj nohy, ktorými sa kapusta tlačila,“ dodáva Nádaská.
Situácia v oblasti hygieny sa na slovenskom vidieku výrazne zmenila v 50. rokoch 20. storočia. „Bežná dostupnosť mydiel a iných hygienických prostriedkov, zvýšený finančný príjem do rodín, zamestnávanie žien a potreba byť v práci čistý zmenili prístup k hygiene. Chlap nemohol ísť do autobusu v košeli, v ktorej spal, žena nemohla páchnuť mliekom a močom, odev musel byť pohodlný, nesmel byť tesný alebo priveľký a musel sa ľahko udržiavať,“ hovorí etnologička.
Juj a fuj!
Byť čistý bolo potrebné najmä pri opustení domu. Učitelia v ľudových školách v prvej tretine 20. storočia vždy v pondelok kontrolovali osobnú hygienu detí.
„Vši mali takmer všetci, repu na krku väčšina, špinu v ušiach všetci, detské ruky niesli stopy práce najmä za nechtami a na jeseň zvlášť, keď sa už ‚škerili‘ orechy,“ opisuje časy minulé historička.
Okrem čistoty rúk učitelia kontrolovali aj nohy, ponožky, pančuchy, dokonca aj onuce a na zlepšovanie hygieny neraz používali trstenicu.
Do päťdesiatych rokov 20. storočia existovalo na väčšine územia Slovenska obliekanie „naspodok“ a „navrch“. Žena mala na sebe dva rubáše – spodný, tzv. spodnicu, ktorú nosila priamo na tele a častým nosením bývala rýchlejšie znečistená a opotrebovaná. Vrchný odev, ktorý sa nosil najmä medzi ľudí, bol čistejší a zachovalejší. „Preto sa hovorievalo navrchu ‚juj‘, naspodku ‚fuj‘,“ uzatvára tému s úsmevom Nádaská.
Ilustračné foto