26 rokov po Nežnej: Pár spomienok Lučenčanov na socík...
Na dobu pred zlomovým rokom 1989 niektorí spomínajú v dobrom, iní nie. Zmena režimu sa odzrkadlila aj na živote Lučenčanov. Takto spomínajú na obdobie socializmu.
Na dobu pred zlomovým rokom 1989 niektorí spomínajú v dobrom, iní nie. Zmena režimu sa odzrkadlila aj na živote Lučenčanov a udalosti s ňou súvisiace zachytil na svojich unikátnych fotografiách aj Michal Hanko. Na bývalý režim, jeho zmenu, ale aj život v ponovembrovom období si Lučenčania spomínajú rôzne.
Môj otec je traktorista
„Za socializmu sa ľudia schádzali na námestí, veľmi veľa sa debatovali medzi sebou. Každé poobede po práci sme sa zhromažďovali na námestí. Pred 89 rokom som sa veľakrát stretla s problémom, že som farárova dcéra aj keď som to nechápala. Vedela som, že ma otec neučil nič zlé, hlavne ma viedol, aby som všetkých 10 Božích prikázaní dodržiavala v živote a to sa mi nezdalo že je nesprávne,“ spomína na svoje detstvo Danica.
„Raz sa mi stalo, že som v škole nacvičovala 3 mesiace slávnostnú akadémiu k nejakému okrúhlemu výročiu KSČ alebo k nejakému zjazdu KSČ a v deň konania akadémie keď som už bola pripravená na vystúpenie mi bolo povedané, že nemôžem vystúpiť, lebo zistili že som farárova dcéra. Prišla som do školy, mali sme hodinu ruštiny a profesorka sa pýtala na hodine, čo nám robia rodičia a my sme odpovedali po rusky. Moja odpoveď následne po návrate z tejto akadémie bola: Môj otec je traktorista. Hanbila som sa povedať, že môj otec je farár. Vtedy som mala asi 15 rokov,“ rozpamätala sa aj na študentské časy.
Po nežnej
„Teraz po nežnej je to už volnejšie, každý môže navštevovať kostol a veriť v Boha. Ale si myslím, že v totalite boli ľudia k sebe úprimnejší, milší, mali na seba viac času ako teraz, nemuseli sa ľudia hnať tak za robotou ako dnes a hlavne sme mali istoty, že budeme mať prácu a aj za ňu zaplatené. A keď sme dali niekomu nejaký sľub tak platilo že sme to aj dodržali. Dnes je to veľmi vzácne ak niekto nejaký sľub aj dodrží, česť výnimkám,“ domnieva sa Danica.
„Pamätám si, ako moju mamu predvolali do školy, lebo vraj nosím príliš krátke sukne. Keď som mala minisukňu, riaditeľ ma zavolal do riaditeľne a pravítkom meral, koľko centimetrov mám od konca sukne po kolená a potom predvolal mamu. Vyhrážal sa, že to bude riešiť aj na vyšších miestach,“ spomína s úsmevom Alica, ako dodala, v tom čase jej, ale, do smiechu nebolo.
Sociálne istoty
„Keď sme sa s manželom zobrali, dostali sme od podniku nový byt na Rúbanisku a nenávratnú mladomanželskú pôžičku, za ktorú sme si ho zariadili. Manžel každý deň o tretej prišiel domov z práce a venoval sa rodine. Nemali sme stres, či nepríde o prácu, ako budeme splácať pôžičky, alebo že sa ako rodina vidíme len v nedeľu a to sú všetci takí unavení, že chcú mať pokoj,“ hovorí Sabína.
„Pred vianocami sme v práci dostali kolekcie, odborári urobili deťom Mikuláša, v lete nám ich podnik zobral do podnikového pionierskeho tábora. Na dva týždne išli z manželovej roboty, na dva z mojej, na dva týždne išli k starým rodičom, potom sme išli na prázdniny všetci spoločne a bolo po prázdninách. Nemuseli sme sa stresovať, čo dva mesiace s deťmi. Nech si myslí, kto chce, čo chce, ale žilo sa nám ľahšie,“ zaspomínala Viera.
Foto: Michal Hanko
Čítajte aj:
Veľká ryba, automat Družba… 5 legendárnych obchodov zo socíku, o ktorých sa stále hovorí