Nesmrteľný ľudový humor z Horehronia. Na čom sa pred rokmi bavili naši predkovia?

V knihe ľudového humoru a vtipu Veselé putovanie po Slovensku, ktorú napísal František Václav Peřinka, ide podľa autora o ľudový vtip, o ľudové škádlivky. O knihu síce veselú, ale v podstate svojej národopisnú, obsahom folkloristickú, o príspevok k slovenskej etnografii. Prinášame v pôvodnom znení stať týkajúcu sa Španej Doliny.

„Kropatí baníci“

Špania Dolina ukazuje nám najlepšie, jak sa menily úradné mená slovenských obcí. Pôvodne Baňa, potom Špania Dolina, z toho Herrengrund; to pomaďarčili na Urakvölgye, ale pretože sa im to ešte nezdalo dosť čačaným, skrsol Úrvölgy. Keď tam objavili akýsi pred tým neznámy druh nerastov, pokrstili ho na úrvölgyit.

Bývaly tam kedysi kvitnúce bane, obyvatelia zovú sa baníci. Ľud tento bol tam presadený na banské práce z ktorejsi švábsko-nemeckej krajinky. Teraz hovorí švábskou slovenčinou, napríklad takto: „Či mi kcéš zábit tú svinú, ty svíná?“ – „Cílá, opatrujtze dobre tú jálovičkú, kéd sa výdáš, dám hú tébé, búdéš mát krávú…“ Všeobecne sa im nadáva kropatých baníkov, alebo aj Nácov.

Klopačku mali na „hutmanskej“ a zobúdzali baníkov podobne ako v Štiavnici: „Vstávaj, Náco hore, na baňu klopajú…" Obyvateľka z tejto peknej dediny ide po ulici, koš na chrbte, za ňou nejaký Náco. Pozoruje baníčku, krúti hlavou, nakoniec sa ozve: „Léna, a véd sá tý s kóša kudlý“. – „Ach, véd to mój Nácko rauchá, nesjem ho dó báný, idé fárát“.

Ľudový humor

Baníci pri kadejakých politických slávnostiach v Bystrici tu i tam robievali večer kahancový pochod, vždy oblečení do svojej rovnošaty: červených nohavíc, bieleho kabáta a zelenej čiapky, s horiacim kahancom v ruke. To sa večer vyníma dosť dobre. Obyčajne prichádzaly s nimi aj ženy, ktoré donášaly a odnášaly v batohu rovnošatu, lebo Nácovia preobliekali sa v meste po krčmách. Po takomto pochode, keď už boli v civile, spýtal sa ktosi baníka:

• „Náco, a kde vám je kahanec?“.

Náco mu zaspieval:

• „Žéná mí hó nósí“.

Na takúto odpoveď dala sa spoločnosť do smiechu a keď pozdejšie jeden druhý zopýtal sa pre žart baníka:

• „Náco, kde vám je kahanec?“, často dostal odpoveď, nad ktorou sa poslucháči chutne zasmiali, ale ktorá sa nemôže sveriť tlači.

Chudobnému Nácovi urodilo sa zemiakov, ako nikdy ešte pred tým. Nakopal ich šesť vriec a bol s úrodou náramne spokojný.

• „Tý, stárá, ešče smé tákéj úródy nemáli, čó mýslíš, kébý smé z tých zémákóv dve vrecia prédálí a kúpílí sí zá tó prásá?. Drúhýmá dvóma bý smé hó vykŕmílí a ostátné dvé vrecia bý bólý dóst pre nás?“
• „Dóbré bý tó bóló“, usmiala sa Léna, „kébý smé sí áj brávčéká výkŕmiít a záklát móhlí“.
• „Ě – álé bých sá nájédól téj kótlóvíny (podhrdlia)! Ták bých sá jéj nájédól! Héj!“
• „A já bých lén tó túčnuo jédól!“ ozval sa chlapec zpoza pece."
• „Čúšíš hó! Áké bý smé tý dálí, táké bý sí jédól! Ľaľahohó! Ón lén túčnuo!“
• „Já ináčé nékcem, lén túčnuo!“
• „Á túčnéhó tý nédámé, túčnéhó nedóstanéš!“

A keď chlapec nechcel na ináče prestať, len na tučnô, tak ho vyobšívali Náco i Léna, otec a mať, že sa chúďa ešte na druhý deň škrabal na chrbte.

Tento alebo iný Náco išiel do Bystrice kúpiť brava. Léna už pred tým rozchýrila po celej obci, že budú zakálať. Náco kúpil, vraj lacno a dobre kúpil. Vyšli z Bystrice, Náco a kúpený brav. V tom zišlo Nácovi na um, že zabudol kúpiť špécie, čo sa dávajú do huriek. Zastal a povedá bravovi: „Chód tú próstó, lén tám sá zástáv, kde sá z kóchú kädý, tám už Léna čáká“. Vrátil sa do Bystrice k Markúske nakúpiť špécií. V sklepe vzal čapicu, povedá:

• „Tú mí dájté rajzú!“. Obrátil čiapku: „Dó tóhótó sólí“, znova obrátil: „Dó tóhótó pápríký“; obrátil: „Á sém ráscé!“. Pravda – nezostala mu len rasca. Prišiel domov, ale brava doma nebolo. Dal sa do ženy, iste nekúrila, brav nevidel kädiť sa z komína.
• Po Bani už bolo rozchýrené, že Náco bude zakálať. Ale poradili si. Náco poslal ženu, aby pred všetkými domami, kde už zakálali, pozbierala srsť. Potom pritisol Lénu za krk: „Léna krič ! Léna krič! – to aby ľudia mysleli, že Náco zakála.

Keď sa zakálačka zmarila, kúpila Léna štvrť kila mäsa. Mala doma dvanásť hladných krkov. Na druhý deň vyprávala susede: „Ále vídya, pány súsedá, toľko mäsá, ále kým sóm tó pre tých dvánást roztálóválá, mäso mí zmízló, akó bý dlánou plésol!“

Prišiel do Španej Doliny cudzinec, niečo si v krčme zajedol i vypil a keď chcel odísť, opýtal sa krčmárky:

• „Čože som dĺžný, pany kmotra?“
• „Áj tó verú ľáhkó výrátát: pét a pét je dévát a pét je dvánác – tó ta nepustý“.
• „Ále dóbre vedja rátat, pany kmotra“.
• „Núž vét sóm vár´rechtórská céra, málá sóm sá dé náučít!“.

Môže vás zaujímať:

Nárečie v okolí Brezna skrýva naozaj krásne výrazy: Priznajte farbu, rozumiete vôbec týmto slovám? :)

Horehronské výrazy, ktoré majú zmysel aj v angličtine: Top pojmy, na ktoré určite odteraz nezabudnete :)