Najstaršia obyvateľka mesta: Emília má 101 rokov, nikdy nefajčila a ani neponocovala
Emília Bírešová zažila výnimočný deň. Práve v stredu oslávila už svoje stoprvé narodeniny. Najradšej má chlieb, rada si vypočuje rádio a v živote má už len jeden sen – postaviť sa na nohy. Na svojich blízkych nedá dopustiť. Žiť už však dlho nechce. Nechce totiž robiť starosti druhým.
Pani Emília Bírešová je najstaršou obyvateľkou Brezna. Starká v stredu oslavovala svoje narodeniny v kruhu rodiny a priateľov vo svojom byte. V byte bolo útulne a vládla tu dobrá nálada. Pani Bírešová žiarila a na každého sa usmievala. Narodenín zažila už požehnane. Presne 101. Na to, že sa toľko dožije, by vôbec nepomyslela. „Ešte som pripúšťala, že sa dožijem 100 rokov, ale 101 som už neverila, že by som dožila.“
Všetko najlepšie a hlavne veľa zdravia jej prišiel popriať aj primátor Brezna Jaroslav Demian, veď pani Bírešová je najstaršou obyvateľkou mesta. To, že jej prišiel zablahoželať ocenila. „Je to generácia, ktorá v zamestnaní nechala svoje zdravie, obetovala sa pre rodinu, spoločnosť a treba povedať, že rodina Bírešovcov mala vždy, ako sa hovorí, cveng v Brezne. Boli to mešťanostovia, funkcionári v histórii mesta,“ povedal Demian.
Zubatá má dovolenku
Nohy jej už neslúžia, ako by mali, pamäť má však vynikajúcu a minulosť si pamätá, akoby sa odohrala len včera. „Čo poviem včera, to už dnes neviem, ale čo bolo pred 50-timi rokmi, to si pamätám,“ pousmiala sa pani Emília. Dnes jej pomáha jediný syn, ktorý je zubným lekárom na dôchodku a dve opatrovateľky. Na tie nepovie jedno krivé slovko, vraj by bez nich už nežila, tie ju zas neoslovia inak ako starká. „Keď Starká hovorí, že ide zomrieť, poviem jej, že Zubatá má dovolenku,“ uviedla jedna z opatrovateliek, Hana Podobová.
Najradšej si spomína na mladosť, keď chodievali na tancovačky. Najkrajším momentom v jej živote bolo narodenie syna Tomáša. Dnes má už len jedno prianie. „Najšťastnejšia by som bola, keby som mohla behať.“ Pani Emília priznáva pravdu, že dokým človek môže chodiť, nohy si neváži.
Pani Emília sa dnes dožila úctyhodného veku. Napriek tomu, že je stále čiperná, dožiť sa chce už len maximálne rok. A dôvod? Nechce byť na ťarchu svojim blízkym, ktorí sa o ňu starajú s láskou. „Nepriala by som nikomu, aby bol dlho starý. Veľa ľudí má o mňa starosť. Nanajvýš jeden rôčik a dosť. Nechcela by som toľko otravovať ľudí, je to veľká námaha. Každý máme svoje starosti.“
Nežilo sa jej ľahko
Pani Emília sa narodila v Dohňanoch pri Púchove. Počas svojich štúdií sa stretla aj s prvým československým prezidentom T. G. Masarykom. Spolu s jeho dcérou Alicou navštívili internát, kde Emília bývala.
Po štúdiách viedli jej kroky práve do Brezna. Tu sa vydala za nadporučíka v zálohe Jána Bíreša. Ten nemal ani 40 rokov, keď zomrel. „Môj manžel mal počas roka na starosti pešiu rotu. Cestou do Banskej Bystrice ich chytili Nemci, naložili do vagóna a zobrali do Bratislavy. Tam ich bili, aby prezradili kým boli vyslaní.“ Z tade ich previezli do Viedne a následne do koncentračného tábora. Ján Bíreš vedel po nemecky a maďarsky a tak sa z neho stal tlmočník. Domov k manželke a synovi sa síce vrátil, ale následne zomrel na tuberkulózu pľúc.
Rodina Bírešovcov vlastnila známy hotel Bíreš. „Písal sa rok 1950. Prišli dvaja páni a spísali všetky zásoby, čo sme mali. Pýtali sa ma, či viem variť. Odpovedala som, že variť viem pre domácnosť. Povedali, keď viete pre domácnosť variť, tak budete variť tu v podniku. A veru som varila 20 rokov,“ spomína na časy, keď hotel po znárodnení spravoval štát.
Recept na dlhovekosť neexistuje
Recept na dlhovekosť nemá, podľa nej ani neexistuje. Ako mlynárova dcéra má najradšej chlieb, ktorý bol u nich vždy na stole. Okrem toho nepije, nikdy nefajčila a ani neponocovala.
Pri starých fotografiách si pani Emília zaspomínala aj na úsmevnú príhodu z detstva, keď sa nežilo ľahko. „Chcela som od mami cukríky, ale nebolo. Tak som zobrala vajíčko, čo sliepka zniesla, aby mama nevedela a išla som si zaňho kúpiť cukrík.“
