Bystrický Tuzex, luxus na ktorý mnohí spomínajú: Pamätáte ešte, od koho ste kupovali bony?
Čokolády a žuvačky boli vzácnosťou. Na luxusný tovar do Tuzexu mohli len privilegovaní ľudia. A hoci v našom meste Tuzex nebol, za luxusnými nákupmi viacerí obyvatelia nášho mesta vyrazili neďaleko. A to do Banskej Bystrice.
V našom meste sme sa za socializmu Tužexu nedočkali. V neďalekej Banskej Bystrici však jeden bol a lákal aj obyvateľov nášho mesta. Vkusne zariadená predajňa podniku zahraničného obchodu pre predaj v drobnom za cudziu menu Tuzex v Banskej Bystrici sídlil na frekventovanej ulici moderného nového sídliska na súčasnej Partizánskej ceste.
Na bicykel aj kozmetiku
„V Tuzexe som si kúpil bicykel. Bežne taký v obchodoch nebolo dostať. Bol cestný, ale vyzeral lepšie ako iné,“ povedal Damian, ktorý doplnil, že bony sa dali získať od vekslákov, ktorí postávali „za rohom“, na nenápadných miestach. „Stalo sa mi aj, že kráčali po ulici a nenápadne ma oslovili a išli sme potichu do dákej brány. Bolo to totiž trestné,“ pokračoval so slovami, že oficiálne ich dostávali ľudia, ktorým chodil dôchodok zo zahraničia, tak sa valuty prehadzovali na bony. Mali ich tiež papaláši.
Do Tuzexu chodili ľudia nakupovať kadečo. Eva si v ňom dopriala kozmetiku. „Ten Tuzex si pamätám aj ja. Kúpila som si v ňom moju prvú kozmetiku značky Puppa z pravej výplaty,“ zaspomínala si. Tí maškrtnejší si v ňom prišli aj na cukríky a sladkosti, ktoré inde nekúpili. „Vždy som sa tešila na cukríky z Tuzexu a keď mama doniesla čokoládu, boli to pre nás ako druhé Vianoce,“ doplnila Andrea.
Tajná cesta za bonmi
Rodina Pavla Katreniaka, člena niekdajšej VPN, mala podľa jeho slov bonov relatívne dosť. Jeho starí rodičia sa totiž dobre poznali s rodinou, ktorých dcéra sa vydala za Američana. Rodičov za železnou oponou podporovali dolármi, ktoré však socialistický štát zhabal a poslal rodičom poukážky do Tuzexu.
Práve Katreniak mal za úlohu spravidla raz za mesiac urobiť transakciu. „Mama alebo stará mama mi strčili obálku s piatimi stokorunovými bankovkami a presvedčili sa, či som si „veľký peniaz“ vložil do vrecka nohavíc dostatočne hlboko,“ povedal s tým, že dostal pokyn, rýchlo odniesť päť „zelených“z ich domu na Hornej ulici v Banskej Bystrici do domu danej rodiny na Ulici V. F. Bystrého a odtiaľ priniesť domov 100 bonov.
„Od mamy som mal zákaz, kdesi sa zatúlať, či sa s niekým dlhšie rozprávať. Mal som len slušne pozdraviť a nezastavovať sa, ani nenazerať do obálky. Ak mi akcia trvala dlhšie ako 20 minút, mama ma čakala už znepokojená. Ale keď stará teta z tej rodiny bola taká prívetivá a na našu rodinu zvedavá… A ja som si chcel pozrieť dátum na prevzatej poukážke, lebo bony mali limitovanú platnosť a po uplynutí vyznačenej lehoty prepadli,“ pokračoval v rozprávaní.
Jeho mama potom zásobovala bonmi svojich troch súrodencov a niekedy aj priateľky v kurze za nákupnú cenu. „Pre potreby našej rodiny kupovala v Tuzexe mydlá, nescafé, tuc – keksy, cukríky v plechovici, žuvačky, gin s vyobrazeným koníkom, niekedy aj nejakú tú blúzku alebo rifle,“ pokračoval so slovami, že na tie bolo treba stáť aj niekoľko hodín v rade tak, ako je vraj tomu doteraz v obchodoch v Rusku.
Vytúžené rifle
V Tuzexe sa nakupovali najmä džínsy, to sa inde nedalo a svoje o tom vie aj Milan Lichý, jeden zo zakladajúcich členov niekdajšej Strany zelených. „Hoci sa ich pokúšali ušiť domáci krajčíri, takej látky nebolo a značka bola tiež veľmi dôležitá. Mať modré Super Rifle bolo našim puberťáckym snom. Podarilo sa mi na ne zarobiť si vlastnými rukami na ne, ale až v 17-tich som zohnal bony od tety (sestry starého otca), ktorej synovia emigrovali na západ a jej posielali doláre. Štát jej ich samozrejme "zgrajchol“ a vyplatil ju v bonoch," zaspomínal si Lichý.
„Od cudzích tetiek postávajúcich pred Tuzexom sa bony vždy neoplatilo kúpiť, každú chvíľu tam bola VB a znárodňovala. Chalanský sen o pravých modrých džínoch, na ktoré musia konečne baby letieť, som si splnil po dlhom čakaní v obrovskom rade. Mali veľkosť "28“. Bol som ako „trieska“, preto som ich vtedy ešte krásne natiahol, o pár rokov už len „obuvákom“. Samozrejme boli aj dosť dlhé, lenže bolo mi ľúto takú vzácnosť strihať, preto som spodky nohavíc len zahol a chodil ako „Kocúr v čižmách“ (a niektoré baby sa mi smiali, potvory," povedal s úsmevom. Neskôr podľa jeho slov dostali rifle tú pravú „patinu“ a bolo v nich „hej“.
Ako ďalej spomenul, v Tuzexe nakupoval najmä žuvačky, koreniny, dobrý alkohol, tabak, cigarety. „Dych nám tam vyrážalo skoro všetko – od oblečenia až po vianočné kolekcie. Boli tam však nielen veci zo západného dovozu, ale aj kvalitné výrobky urobené u nás na vývoz. Dali sa však kúpiť len v Tuzexe, alebo niekdy po známosti "pod pultom“, povrávalo sa však, že aj v „straníckom“ bufete na KV KSS (dnes budova riaditeľstva Slovenskej pošty), tam však ozbrojený vrátnik nás „nestranných obyčajníkov“ nepustil,„ pokračoval Lichý v rozprávaní. Ako dodal, zväčša však do Tuzexu pozerali len tak, bez bonov a "bez tabáku“, naprázdno, len tak zvonku, „napospas socializmu“.
Môže vás zaujímať:
Ryba, Mototechna… 5 legendárnych obchodov zo socíku, ktoré sme navštevovali v Žiari
Nežná v centre Žiaru: Niektoré momenty sú stále záhadou, kronikár radšej mlčal…
