Najmladšia laureátka Ceny primátora: Keď mi zazvonil telefón, tak som onemela

Marcela Václavková Konrádová (32) je neobyčajne aktívny človek. Je čerstvou držiteľkou Ceny primátora Banská Bystrica. Prinášame vám rozhovor s ňou, ktorý vás možno pozitívne inšpiruje:

Marcel Páleš
Ilustračný obrázok k článku Najmladšia laureátka Ceny primátora: Keď mi zazvonil telefón, tak som onemela
Zdroj: Dnes24.sk
  • Marcelka, nedávno si bola na slávnostnom odovzdávaní cien mesta ocenená ako najmladšia spomedzi laureátov, a to za moderný, profesionálny a vysoko humánny prístup k telesne handicapovaným ľuďom v sociálnej oblasti a realizáciu projektu Chránená dielňa v Banskej Bystrici. Ako vnímaš toto poďakovanie?

Presne si pamätám, keď mi zazvonil telefón a bolo mi oznámené, že som nominovaná na Cenu primátora za rok 2012. Tuším som na chvíľu onemela. Mala som pocit, že sa niekto pomýlil, pretože doposiaľ som toto ocenenie videla len v rukách vysoko postavených, uznávaných ľudí, od ktorých sa ja mám ešte čo učiť. V každom prípade som bola prekvapená a zaskočená. No zároveň som pocítila, že pulz mám o čosi rýchlejší a od dojatia mi išlo vyskočiť srdce z hrude.

Cena primátora je pre mňa nesmierne zaväzujúca. A aj keď som neplánovala nadchádzajúce obdobie zaspať „na vavrínoch“, teraz o to viac sa budem snažiť zrealizovať mnohé ďalšie prospešné projekty, prostredníctvom ktorých sa pokúsim pomôcť zlepšiť a skvalitniť životy aspoň niektorých ľudí.

  • Prečo máš rada Banskú Bystricu?

V Banskej Bystrici som sa narodila. A aj napriek tomu, že už pár rokov žijem vo Zvolene, Bystrica je mojou srdcovou záležitosťou. Tam som vyrástla, strávila študentské časy, zažila prvé lásky, stretla svojho manžela. Bystrica má nádherné zákutia, miesta i námestie. Zbožňujem sa po nej len tak prechádzať, no najmä v lete, keď terasy „vylezú zo svojich úkrytov“ a mestom znie rôznorodá živá hudba. Bystrica žije a to sa mi jednoducho páči.

  • Napriek ťažkému zdravotnému postihnutiu si človek mimoriadne aktívny, ktorý zrejme voľný čas netrávi pri televízii, internetovom četovaní či v nekonečnom spánkovom maratóne. Činíš sa viac ako väčšina zdravých ľudí. Čo ťa poháňa, čo ti dodáva toľko energie?

Často sa ma ľudia na to pýtajú a ja im jednoducho odpovedám, že ma poháňa to všetko, čo chcem vo svojom živote ešte stihnúť urobiť, či uskutočniť. Mám veľa záujmov, koníčkov a oblastí, v ktorých sa túžim neustále zdokonaľovať. A ak to všetko chcem aj stihnúť, tak potom moje dni naozaj vyzerajú tak, že čas netrávim pri televízii, internetovom „četovaní“ či v nekonečnom spánkovom maratóne. Jedno viem však naisto. K svojmu životu potrebujem ľudí. Práve oni ma poháňajú dopredu a dodávajú mi energiu.

  • Keď si mala v živote aj náročné momenty, čo ti pomáhalo prekonať ťažkosti a prekážky? Čo ti pomáhalo nevzdať sa?

Náročných momentov v živote mám akosi viac, než by som si želala. Prekonávať ich mi pomáha najmä rodina a priatelia. Tí skutoční. Ktorých neotravujete, keď im zavoláte o druhej ráno a nevyčítajú vám, že sa kvôli vám nevyspali, ale naopak, vždy vás vypočujú. Stoja pri mne ľudia, ktorí za mnou pricestujú aj 200 kilometrov len preto, aby mi povedali, že im na mne záleží a aby som všetko vydržala, lebo ma potrebujú. Pravdou však je, že ja potrebujem ich. Som vďačná za každý okamžik, ktorý môžem prežiť v ich blízkosti.

  • V čo vlastne veríš, Marcelka?

Verím, že všetko, čo sa v mojom živote deje, má svoj zmysel a význam. Že všetko zlé je na niečo dobré. Že náhody neexistujú. Že všetko je tak, ako má byť. Aj keď je to niekedy neúnosné a v danom momente sa ťažko hľadajú pozitíva danej situácie, čas mi všetko objasní. A verím, že zastavenie ma nikam nedovedie a že jediným postihnutím v mojom živote môže byť nesprávny prístup.

  • Predpokladám, že považuješ za dôležité hľadať zmysel ľudského života. V čom vidíš zmysel tvojich dní ty?

Život mi neustále ukazuje, že pád či porážka je často iba dočasný stav. Aj keď niekedy trvá mesiace, či roky. Som však presvedčená o tom, že až keď sa vzdám, sa z porážky stáva stav trvalý. Naučila som sa, že nezáleží na tom, v akej situácii sa ocitám, ale na tom, ako na ňu zareagujem. A že nech sa v mojom živote stane čokoľvek, všetko môžem využiť vo svoj prospech. Ja skutočne nemusím hľadať zmysel svojich dní. Vidím ho všade naokolo.

  • Okrem mnohého iného si sa podieľala aj na zriadení chránenej dielne a zároveň na vzniku Občianskeho združenia Prístav nádeje. Ak by mal niektorý z čitateľov záujem vniesť do svojich dní aj dobrovoľnícku prácu, a možno tak pridať svojím dňom nový zmysel, kde sa môže ozvať a spýtať na možnosti pomáhania?

Založila som občianske združenie. Následne zriadila Tréningové centrum pre hendikepovaných v podobe Chránenej kaviarne s knižnicou Prístav, ktoré by bez dobrovoľníkov fungovalo skutočne o čosi ťažšie. Ja sama som s dobrovoľníctvom začala na začiatku vysokoškolského vzdelania a ešte s ním neprestala.

Ak si človek nájde organizáciu/čin­nosť, ktorá ho napĺňa a dodáva jeho životu zmysel, tak ho ani nezaskočí fakt, že za dobrovoľnícku činnosť nedostane hmatateľnú odmenu. Napriek tomu sa počas nej dá získať oveľa viac, než si mnohí dokážu predstaviť. Odmenou môže byť úsmev na tvári postihnutého dieťaťa, dobrý pocit zo splnenia celoživotného sna seniora, skvalitnenia života mnohých osôb, či nové priateľstvá a životné skúsenosti. Preto majú záujemcovia v Prístave dvere otvorené. Jediné, čo sa od nich očakáva, je chuť a záujem. Lebo všetko ostatné sa dá naučiť.

  • Čo pre teba znamená nádej?

Nádej je niečo, čo mi nikto nemôže vziať. Aj keď v minulosti sa o to už ktosi pokúsil a zrazil ma tým na kolená. Naučila som sa, že keď prechádzam peklom, nemám sa zastavovať, ale kráčať ďalej. Vtedy je najdôležitejšie nájsť vnútornú rovnováhu a znova vstať. Lebo nikto iní to za vás neurobí. Nikto vám nedodá takú silu a nádej, ako vy sám. Lebo bolesť, ktorú cítime dnes, je sila, ktorú ucítime zajtra.

  • Máš nejaké obľúbené vzory, múdrosti, filozofiu či čokoľvek podobné, čo ťa motivuje?

Skúsenosti menia moje názory, ľudia moje vnímanie, okamihy moje emócie, povinnosti moje plány, ale len odhodlanie dokáže zmeniť moje sny na realitu. Kedysi to bol práve môj šéf, ktorý ma naučil a vštepoval mi, že ak o niečom dokážem snívať, tak to dokážem aj spraviť. A ja som mu uverila. Aj preto si dovolím tvrdiť, že motivovať ma dokážu najmä ľudia.

  • Odkážeš niečo našim čitateľom?

Nebojte sa riskovať, no nežeňte sa za každú cenu za peniazmi, aj keď si za ne dokážete kúpiť veci, sú pre život dôležité a oslobodzujú vás. Dobré je však občas skontrolovať, či ste nestratili práve to, čo sa za peniaze kúpiť nedá. Preto robte radšej odvážne kroky smerom, ktorým vás vedie vaše srdiečko. Lebo, keď budete robiť dobro, dobro sa vám aj vráti. Teda, tak to cítim ja.

Zdroj: Dnes24.sk