Mladí Bystričania o veľkom dobrodružstve: Na Ceste hrdinov SNP čelili zveri aj extrémom počasia
Máte radi turistiku? Párik Bystričanov sa vydal na cestu naprieč celým Slovenskom, ktorá trvala neuveriteľných 32 dní. Čo všetko zažili a ako ich táto túra zmenila?
Lívia „Liv“ Božoňová a Daniel „Dan“ Očenáš (obaja 23) sú rodákmi z Banskej Bystrice, ktorí momentálne študujú v Brne. Mladí Bystričania, ktorí tvoria pár, sú dobrodruhmi telom i dušou a na svojom konte majú precestovaných už 27 krajín. Väčšinu zahraničných ciest si organizujú vo vlastnej réžii s čo najnižšími finančnými nákladmi. O svojich zážitkoch a skúsenostiach z ciest sa rozhodli podeliť s ľuďmi prostredníctvom blogu, ktorý rozbehli v apríli tohto roku.
Počas leta absolvovali za 32 dní Cestu hrdinov SNP, najdlhšiu turistickú magistrálu na Slovensku. Pôvodná trasa vedie zo západu (hrad Devín) na východ (Dukliansky priesmyk), ale drvivá väčšina „SNPčkárov“ ju absolvuje opačným smerom. Jej dĺžka je 770 kilometrov s prevýšením vyše 30 000 metrov. Po celej dĺžke je značená červenou turistickou značkou a prechádza miestami, ktoré zohrali významné úlohy počas SNP. Práve o svojom veľkom letnom dobrodružstve nám mladí cestovatelia viac prezradili v rozhovore.
Ako sa vôbec zrodil nápad zdolať Cestu hrdinov SNP?
O Cestu hrdinov SNP sme sa začali viacej zaujímať v roku 2018. Už vtedy sme si zaumienili, že ju jedného dňa zdoláme. Nečakali sme, že by sme sa na ňu vydali v najbližšom období, pretože sme mali naplánované rôzne zahraničné cesty. Toto leto sme mali stráviť na Aljaške. Pre nový koronavírus sa nám všetky plány v okamihu zmenili a my sme sa rozhodli využiť túto situáciu na spoznávanie Slovenska. Prijali sme tak najväčšiu výzvu, akej sme doposiaľ čelili.
Prejsť 770 km naprieč celým Slovenskom nie je žiadna sranda. Pripravovali ste na to nejako špeciálne?
Ako prípravu pred cestou sme absolvovali niekoľko jednodňových túr a podarilo sa nám prejsť Veľkofatranskú magistrálu, kde sme otestovali nielen turistické vybavenie, ale aj naše odhodlanie a kondíciu.
A čo vaša výbava? Ruksaky museli byť poriadne ťažké…
Do ruksakov sme si zbalili len tie najnevyhnutnejšie veci potrebné na prežitie. Každý gram na chrbte je poriadne cítiť, obzvlášť keď máme ruksak na chrbte 12 hodín denne. Z oblečenia nám na celý mesiac postačilo jedno tričko s dlhými a dve s krátkymi rukávmi, vetrovka, tri páry ponožiek a spodná bielizeň. Držali sme sa odporúčania: „Berte si len to, čo použijete aspoň raz za 3 dni.“ Mali sme so sebou aj stan, najmä pre pocit bezpečnosti. Nepotrebovali sme vidieť, čo okolo nás v noci pobehuje. Naše ruksaky mali ďaleko od označenia ultralight. V priemere vážili 15 kíl. Najťažšou položkou bolo jedlo a voda, čo sme museli nakupovať na niekoľko dní dopredu.
Takáto cesta nemusí byť vždy len príjemná. Nemali ste v nejakom momente chuť vzdať to a otočiť sa?
Liv: Zlomovým bodom bol pre mňa pád na svahu Fačkovského sedla, kde búrka spravila terén neschodným. Bezradná som sa šúchala desať metrov dolu strmým kopcom. Skončila som poodieraná a zablatená od hlavy až po päty. Chytil ma panický strach a úzkosť a bola som rozhodnutá ísť domov. Práve v týchto situáciách mi Dan podal potrebnú pomocnú ruku a vďaka tomu som prekonala aj tento náročný moment.
Čo vám robilo počas cesty najväčšie problémy a čo vás naopak dobíjalo energiou?
Dan: Pre mňa bolo najnáročnejšie riešiť otázku hladu, ktorý nás neustále sužoval. Veľký energetický výdaj si žiadal veľký energetický príjem. Začali sme jesť dvojité, dokonca aj trojité porcie, ale stále sa nám málilo. Nemali sme veľa jedla nazvyš, a keď nebola po ceste nejaká horská chata, často sme ostávali extrémne hladní. Pribaliť si viac jedla nepripadalo do úvahy, pretože tie ruksaky by už nikto nezodvihol.
Liv: Počasie – prechádzalo z extrému do extrému. Na východe sme kráčali v búrkach premočení do nitky, na západnom Slovensku zase udreli silné horúčavy a nebolo tieňa, kde by sme sa mohli aspoň na chvíľku schovať.
Pri takom dlhom pobyte v prírode ste sa iste nevyhli aj nejakým stretnutiam s divou zverou…
Veru nie. Stretnutí bolo viac, ako by sme si priali. Dokonca to máme spočítané presne. Stretli sme dvoch diviakov, desať srniek, 46 kamzíkov a jedného medveďa (hmyz a hlodavce sme prestali rátať po druhom dni.)
Viete byť aj konkrétnejší?
Hneď v prvú noc sa nám ešte ako neskúseným „SNPčkárom“ podarilo rozložiť stan neďaleko posedu. Nebol to veľmi múdry nápad, pretože o tretej ráno k nám prišiel na návštevu namosúrený diviak, ktorý nám krochkaním dával jasne najavo, že sa mu naša prítomnosť nepáči. Od strachu sme ani nedýchali, našťastie ho to po chvíli prestalo baviť a zdúchol kamsi do lesa.
Asi jeden z najnepríjemnejších zážitkov z celej cesty bol stret s poraneným srncom. Obedovali sme v altánku spolu s Livkinými rodičmi, keď sa na nás vyrútil z kríkov. Stratil všetku plachosť, bol dezorientovaný a veľmi nebezpečný. Nedokázali sme ho zastrašiť revom ani palicami. Našťastie sa po chvíli nezmysleného krúženia odpratal kdesi do kríkov a nikomu z nás sa nič nestalo.
Počas cesty ste mali isto veľa času aj na premýšľanie. Aké ste mali pocity, keď ste dorazili do cieľa? Zmenilo vás to nejako?
Liv: Neviem, či to bolo spôsobené tým čerstvým horským vzduchom, nádhernou prírodou alebo tým, že sme boli 30 dní mimo civilizácie, ale mám dojem, že moja myseľ prešla poriadnym detoxom. Prestala som sa trápiť malichernosťami a otvorila som sa novým možnostiam. Stala som sa odvážnejšou a sebavedomejšou. Prišli nové vízie a ciele, na ktorých som odhodlaná tvrdo pracovať.
Plánujete ešte nejaký podobný výlet aj v blízkej dobe?
Cestu hrdinov SNP považujeme za prípravu na ďalšie, oveľa náročnejšie a dlhšie traily, ktoré sa chystáme absolvovať na Novom Zélande či v USA.
Zábery mladých cestovateľov si môžete pozrieť v priloženej fotogalérii!
Bystričanka Viktória po úspechu v Miss Slovensko: Obidva tituly si nesmierne vážim
Animátorka Ivka v lete nelení: Robiť radosť druhým je to najkrajšie, FOTO
