Majsterka sveta v kickboxe má smelé plány. Chochlíková túži aj po titule v thajskom boxe

Zdroj: TASR

Slovenskej kickboxerke Monike Chochlíkovej sa pred pár dňami splnil jeden z najväčších snov. V poslednú októbrovú sobotu si v Sarajeve vybojovala titul majsterky sveta v disciplíne K1 žien do 52 kg. Jej triumf je o to cennejší, že na ceste za zlatom jasne dominovala v každom zo štyroch zápasov.

Chochlíková necestovala na tohtoročné MS s malou dušičkou. Na cenný kov si trúfala, no o zlate sa jej iba snívalo. A tento sen sa stal skutočnosťou. „Chcela som získať medailu, no a samozrejme, že zlatá by ma potešila najviac. Ale nebol to môj hlavný cieľ,“ povedala v televíznom štúdiu TABLET.TV členka VŠC DUKLA Banská Bystrica, ktorá na ceste za zlatom zdolala Rumunku Balsoiouovú, Grékyňu Raftopoulouovú, Veicovú zo Srbska a vo finále aj Brazílčanku Nunezovú.

Vo všetkých štyroch súbojoch mala jednoznačne navrch, titul majsterky sveta získala s absolútnym prehľadom: „Pred šampionátom som vedela, ktoré dievčatá sú moje potenciálne súperky, ale až priamo v dejisku sa uskutočnil žreb. Dopredu som nepoznala ani jednu z nich, čiže do ich podrobných analýz a následných taktík boja proti nim sme sa s trénerom púšťali postupne. Strach či nejaký prehnaný rešpekt nemávam, v Bosne som sa skôr obávala bodovania zo strany rozhodcov. To totiž býva na takýchto podujatiach vždy špecifické, keďže arbitri bodujú každý čistý a efektívny úder. Lenže to pre každého z nich znamená často niečo iné. Viem, o čom hovorím, v minulosti som to už zažila, no našťastie to nebol tento prípad.“

Dvadsaťtriročná bojovníčka neočakávala až takúto dominanciu zo svojej strany: „Vôbec nie, práve naopak. Po absolútne jednoznačnom triumfe v úvodnom zápase som ostala skôr prekvapená. Nastali menšie obavy, aby som nezažila v druhom súboji veľký skok a súperka ma nezaskočila. Našťastie sa to nikomu nepodarilo až do konca turnaja. A základ úspechu? Najmä to, že som bola veľmi dobre psychicky pripravená. V lete som totiž na univerzitných ME zdolala viacero súperiek z vyššej váhovej kategórie, a tým pádom som si oveľa viac verila.“

Chochlíková po návrate z MS dostala od riaditeľa Odboru riadenia športov vo VŠC DUKLA Banská Bystrica Pavla Kobelu možnosť stať sa profesionálnou vojačkou. Jej cesta ku kickboxu či thajskému boxu, ktorému sa tiež venuje, bola viac-menej prirodzená. Od šiestich rokov cvičila karate, no to sa jej po čase zunovalo: „Venovala som sa mu desať rokov. Po čase som však stratila motiváciu, cítila som, že stagnujem, nikam sa neposúvam a v neposlednom rade som začala aj častejšie prehrávať. A to nemám rada. Niekedy v tom čase mi kamarát, tiež bývalý karatista, odporučil vyskúšať thajský box. A to bol vlastne začiatok mojej cesty k týmto športom,“ povedala Slovenka, ktorej ďalší sen je súťažiť na olympijských hrách.

Kým thajský box či kickbox nie sú súčasť olympijského programu, karate doň pred budúcoročným Tokiom zaradili: „Trochu ma to mrzí, ale stále si hovorím, že všetko je tak, ako má byť. Zároveň stále verím, že aj športy, ktorým sa v súčasnosti venujem, dostanú na olympiáde čoskoro zelenú. Snívam ešte o titule majsterky sveta v thajskom boxe a tiež o účasti na olympiáde. Ak by tie olympijské hry nevyšli, existuje ešte možnosť svetových hier. To je vlastne najvyššia súťaž, na ktorú sa môže kvalifikovať športovec neolympijských športov. A nejaká medaila z tohto podujatia by ma takisto mimoriadne potešila.“

Slovenská reprezentantka na základe vlastných skúseností nepovažuje svoje bojové športy za rizikové: „Na jednej strane je pravda, že svoje kvality prezentujeme formou akéhosi poškodenia súpera, no na druhej sme zasa zvyknutí údery inkasovať. Ak to napríklad porovnám s hokejom, v ňom sa vyskytujú omnoho vážnejšie zranenia, keďže mnohé súboje sú nečakané a často sú hráči nepríjemne faulovaní zozadu. U nás sa všetko odohráva spredu a ak sa niekto zo súperov otočí druhému chrbtom, rozhodcovia automaticky zápas načas prerušia. Z tohto pohľadu je to, paradoxne, bezpečnejšie.“