Dostala túlavé topánky a vyrazila... Bystričanka Vierka (27) križuje exotické kúty nášho sveta

Veľa ľudí túži po exotických dovolenkách. Viera Valentová (27) sa so svojím priateľom vybrala na dlhé mesiace až do ďalekej Ázie. Cieľom ich cesty však nebol relax, ale dobrovoľnícka práca. Čomu sa venovali v Hong Kongu a čo všetko na tejto ceste zažili?

Jakub Forgács
Ilustračný obrázok k článku Dostala túlavé topánky a vyrazila... Bystričanka Vierka (27) križuje exotické kúty nášho sveta
Zdroj: Dnes24.sk

Banskobystričanka Viera Valentová (27) pochádza z Podlavíc. Na Gymnáziu Jozefa Gregora Tajovského začala študovať v bilingválnej sekcii a po troch rokoch na posledné dva prestúpila do všeobecnej triedy, kde aj maturovala. Po strednej škole sa vybrala študovať medzinárodné vzťahy na Univerzite Mateja Bela. Krátko po škole ju však nohy zaviedli až do ďalekej Ázie.

Prečo si sa rozhodla vybrať za dobrovoľníckou prácou práve do Ázie?

Mimo Európy sa nachádzame od februára tohto roka. Začali sme na dobrovoľníckom projekte Európskej dobrovoľníckej služby v Nepále. Pôvodne sme mali ostať v Nepále na projekte celý rok, ale nastali neočakávané problém s vízami a po piatich mesiacoch sme museli krajinu opustiť. Obaja sme však vedeli, že domov sa nám určite ešte nechce, obaja sme opustili Slovensko s tým, že sa vrátime najskôr o rok. Tak sme sa začali obzerať po iných krajinách a iných dobrovoľníckych projektoch. Na internete je niekoľko zaujímavých dobrovoľníckych databáz (workaway, wwoof, helpx), ktoré sme pri našom výlete použili.

Zatiaľ sme okrem Nepálu strávili tri mesiace v Malajzii (z toho dva sme pracovali ako dobrovoľníci) a jeden mesiac čistého cestovania na Filipínach. Nemáme presne stanovený plán cesty, resp. presúvame sa výlučne podľa ceny letenky a ceny za víza. Čiže všetky naše doterajšie destinácie okrem Nepálu boli vybraté čisto náhodne, mali najlepšiu vízovú politiku (víza pre Slovákov zadarmo) a letenka bola najlacnejšia v ponuke. Žiadny ďalší algoritmus nebol použitý. Obaja totiž máme radi cestovanie a nemáme žiadne neobľúbené krajiny, chceme jednoducho ísť všade. :)

Kedy si prišla do Hong Kongu a čo bolo náplňou tvojej dobrovoľníckej prá­ce?

S priateľom sme do Hong Kongu dorazili na konci októbra z Filipín. Spoločne sme dobrovoľníčili na jednej farme, alebo lepšie povedané na záhrade, ktorá slúži najmä na edukatívne programy pre študentov z celého Hong Kongu. Všetky vzdelávacie aktivity sú určené pre miestnych a uskutočňované v čínštine, ktorú neovládame, preto sme pracovali najmä manuálne a naše aktivity zahŕňali všetky možné záhradnícke činnosti ako polievanie, rýľovanie, pletie buriny, varenie obedu pre ostatný personál, už sme dokonca niekoľkokrát aj maltovali atď.

Keďže pracuješ ako dobrovoľníčka, z čoho a kde žiješ?

Existuje veľmi veľa dobrovoľníckych typov prác, od takých, kde dobrovoľník pracuje úplne zadarmo a ešte prispieva na fungovanie zariadenia, kde pomáha, až po také pozície, kde je dobrovoľníkovi preplatené takmer úplne všetko a ešte aj na tom aj mierne zarobí. Vo všeobecnosti dobrovoľník pracuje zadarmo a ubytovanie a strava je zabezpečená. To bol presne aj náš prípad v Hong Kongu. Bývali sme priamo na ekofarme, na ktorej sme aj pracovali a jedlo sme si varili sami zo zásob, ktoré tam boli. Počas našej práce na recepcii v Malajzii to bolo obdobné, spali sme v hosteli, v ktorom sme pracovali a dostávali sme peniaze na jedlo, za každý odpracovaný deň. Nakoľko to bolo trošku viac ako sme denne prejedli (stravovali sme sa najčastejšie na ulici, čo je veľmi lacné, alebo sme si varili v hosteli), ešte sme aj máličko ušetrili. V Nepále sme mali slušné vreckové, peniaze na jedlo, tak tam sme na tom boli finančne naozaj veľmi dobre. Okrem toho, Nepál je extrémne chudobná krajina, čo znamená, že pre nás extrémne lacná.

Čo všetko si musela riešiť pred svojim odchodom zo Slovenska?

Tak toto bolo naozaj miestami komplikovanejšie, ale naša vysielajúca organizácia Keric z Čadce, ktorá nás vyslala na projekt do Nepálu, (v rámci Európskej dobrovoľníckej služby- EDS), bola veľmi nápomocná. Letenky, takisto aj poistenie, sa vybavili cez spomínanú agentúru a s oficiálnym vysielajúcim papierom sme ešte museli obehnúť Úrad práce a zdravotnú poisťovňu. Pokiaľ človek ide cez EDS, alebo cez hocijaký iný dobrovoľnícky program priamo zo Slovenska, je to oveľa jednoduchšie, ako vybavovať si veci sám. Samozrejme sa môže človek vybrať do sveta aj na vlastnú päsť, ako to už urobilo veľa Slovákov. Mnohí z nich majú blogy, kde presne popisujú kroky, ako sa odhlásiť zo zdravotnej poisťovne, aké je najlepšie cestovné poistenie atď.

Ako toto odlúčenie znáša tvoja rodina a kamaráti?

Toto nie je moja prvá dlhodobá zahraničná skúsenosť, tak snáď to nevyznie ako klišé, keď poviem, že všetci si už na tento môj nomádsky život zvykli. :) Keď som bola doma, veľmi často som dostávala otázku, prečo nie som niekde odtrepaná (doslova). Domov sa plánujeme vrátiť vo februári budúceho roka, presne rok po našom vycestovaní.

Skúšala si si pred vycestovaním hľadať prácu aj v Banskej Bystrici, inde u nás, či v zahraničí?

Serióznu prácu som si po vyštudovaní vysokej školy nehľadala, dúfala som, že sa mi podarí uskutočniť nejaký zahraničný výlet. Počas mojich stredoškolských aj vysokoškolských štúdií som však v Banskej Bystrici vyskúšala asi všetky možné aj nemožné typy študentskch brigád a mám na to zaujímavé spomienky. (úsmev). Ja som vlastne ešte nikdy nepracovala na Slovensku na trvalý pracovný pomer. Minulý rok po skončení vysokej školy som nastúpila ako stážistka do neziskovej organizácie PDCS v Bratislave. Tam som pôsobila pol roka a potom som sa presunula do Nepálu. Počas mojich stredoškolských a vysokoškolských liet som extenzívne brigádovala. Cez školských rok som si zarábala tými tradičnými činnosťami ako roznos letákov po Podlaviciach (túto činnosť som nezištne obľubovala, naozaj!), nočné zmeny v pekárni, umývanie okien na pumpe, neskôr doučovanie.

Počas letných prázdnin som pracovala mimo Slovenska. Dvakrát som bola v Česku, v Brne a v Plzni, kde som pracovala na absolútnej robotníckej pozícii za pásom, oblečená v montérkach a bývajúca na ubytovni – nezabudnuteľné zážitky. Trikrát som strávila leto v Spojených štátoch amerických, kde som pracovala v reštaurácii, v hoteli ako chyžná, v kaviarni ako servírka a v pizzerii ako pokladníčka. Za nezarábajúce leto považujem moju dobrovoľnú prácu v ekologickej záhrade v Izraeli a prácu na recepcii v hosteli v Jordánsku.

V čom vidíš hlavné rozdiely medzi životom v Ázii a u nás?

Nakoľko sme v Hong Kongu boli iba niekoľko týždňov, na túto otázku môžem odpovedať iba z pohľadu dlhodobejšieho turistu. Mesto je oveľa rušnejšie, všetci nám tam pripadali ako workoholici. Bežní ľudia pravdepodobne vôbec nemajú vzťah k záhradkárčeniu, tak ako je to bežné v našich končinách. Preto vznikla ekofarma, na ktorej sme pôsobili. Stáli zamestnanci a miestni dobrovoľníci boli pre väčšinu obyvateľov tohto obrovského mestského štátu úplne extrémni. Pripadá nám to tak, že tam je normálne bývať v maličkom predraženom byte v 40-poschodovom obytnom dome, chodiť do práce preplneným metrom do centra, pracovať v mrakodrape a voľný čas tráviť v nákupných centrách. Práca vonku v prírode je niečo neobvyklé. A pritom sme tam robili pre nás úplne bežné záhradnícke veci. Keď sme povedali, že obaja doma máme záhrady, na ktorých od detstva pracujeme, naši kolegovia boli úprimne prekvapení.

Vieš čitateľom priblížiť, aké si si všimla výhody a nevýhody dobrovoľníckej práce v zahraničí?

Neviem o žiadnych nevýhodách, poznám len výhody. Tento môj pohľad je samozrejme subjektívny. Na Slovensku podľa mňa ešte stále nie je idea dobrovoľníckej práce prijímaná a akceptovaná tak, ako napríklad v západnej Európe. Poznám desiatky Nemcov, ktorí sa po ukončení strednej školy, rozhodli pre dobrovoľnícku prácu v krajinách tretieho sveta, predtým ako nastúpia na univerzitu. Dopriali si vlastne odklad štúdia. Prastarý názor, že ľudia nemôžu robiť zadarmo však u mňa akosi nefunguje. Ja som jednoducho chcela navštíviť cudzie krajiny inak ako turista, lebo po prvé, na tradičné turistické výdavky nemám prostriedky a po druhé, pre mňa cestovanie znamená byť najmä v kontakte s miestnymi. Žiť v takmer ktorejkoľvek krajine sveta bez toho, aby človek minul veľa, sa dá uskutočniť napríklad prostredníctvom dobrovoľníckych projektov.

Na akú najlepšiu, prípadne najhoršiu chvíľu v Hong Kongu si spomínaš?

Nedelím zážitky na najhoršie a najlepšie, tak spomeniem ťažšie a ľahšie momenty. Náš príchod to tohto obrovského megamesta, ktoré je tvorené vyše 200 ostrovmi (väčšina je neobývaná) a na počudovanie je tu veľmi veľa zelene a samé kopce (najvyšší bod má takmer 1000 m.n.m) nebol z tých najľahších. Prileteli sme neskoro večer z oveľa chudobnejších Filipín bez toho, aby sme si zabezpečili ubytovanie na prvú noc. Povedali sme si, že keď to nebol taký strašný problém hľadať si ubytko na mieste s veľkou batožinou vo väčšine filipínskych miest, tak to určite nebude problém v metropole, ktorá má údajne viac mrakodrapov ako New York. Opak bol pravdou. Hostely boli buď plné, alebo príšerne drahé (v skutočnosti, to boli bežné hongkongské ceny, ktoré sa nám zdali extrémne drahé len prvé dni po príchode z lacných Filipín, teraz sme si na tie ceny už zvykli).

Boli sme unavení z letu, z hľadania ubytovania a hlavne sa nám už nechcelo premiestňovať po meste s ťažkou batožinou. Niečo po polnoci sme sa šli najesť do 24-hodinového McDonaldu a vyliezli sme z neho o ôsmej ráno. Na počudovanie sme tam “neprespávali” takto jediní. Potom sme sa pobrali na farmu, kde teraz dobrovoľníčime. Bola nedeľa a na farmu presne v momente nášho príchodu prišla veľká skupinka návštevníkov, ktorí boli pripravení na edukatívnu environmentálnu prednášku. V tom čase sme ešte vôbec netušili, že to takto funguje a cez víkend tu je naozaj rušno. My sme sa len potrebovali dobre vyspať, tak sme si rozložili stan a do večera sme sa v tom totálnom hluku snažili aspoň trošku si oddýchnuť.

A čo hongkongské protesty, ktoré dosť rezonovali aj v médiách. Dotkli sa nejakým spôsobom aj vás?

Tie najlepšie momenty paradoxne súvisia s rušnou situáciou v centre Hong Kongu, a to s prodemokratickými protestmi alebo s dáždnikovou revolúciou (Umbrella revolution). Nakoľko som študovala medzinárodné vzťahy a politické vedy, tak ma veci verejné, občianska participácia a ľudské práva asi nikdy neprestanú zaujímať a fascinovať. Keď sme sa počas nášho pobytu na Filipínach dozvedeli, že v Hong Kongu prepukli protesty, mali sme zmiešané pocity najmä z pohľadu bezpečnosti. Snažili sme sa monitorovať situáciu a neustále byť v kontakte s miestnymi. Keďže nám podľa ich slov žiadne riziko nehrozilo, prileteli sme.

Na naše obrovské počudovanie tu najprv nebolo po protestoch ani chýru ani slychu. Na letisku sme si akurát prečítali informáciu, aby sme počítali s dlhším transportom z letiska, nakoľko je uzavretých niekoľko ulíc. Na našom autobuse z letiska to tiež bolo napísané. Potom sme začali robiť na farme a cez voľné dni sme sa tárali pomedzi mrakodrapy ale nikde žiadne protesty, totálne nič. Sem-tam som si kúpila miestne noviny v angličtine, kde o tom mierne písali ale stále nič. Keď som sa chcela na túto tému baviť s mojimi spolupracovníkmi na farme, tiež to vôbec nešlo. Totálne nikto nechcel o tom hovoriť a maximálne nám odporučili, aby sme sa tam šli pozrieť.

Zúčastnili ste sa teda priamo na protestoch?

Až desiaty deň nášho pobytu sme sa naozaj vybrali na jedno z dvoch protestných miest. Urobili sme tak vo večerných hodinách (čo podľa turistických informácií nebolo odporúčané) a ja som sa konečne upokojila. Na ostrove Hong Kong v časti Central a Admiralty sa naozaj protestovalo. Ticho, pokojne, odhodlane a bez výtržností. Presne tak, ako sa správa väčšinové obyvateľstvo tohto veľkomesta. Prešli sme sa pozdĺž celej uzavretej ulice, prečítali sme si stovky hesiel hlásajúcich slobodu, všeobecné volebné právo, ľudské práva a vyjadrenie sympatií z celého sveta (samozrejme, že nechýbal československý nápis Podporujeme demokracii v Hong Kongu).

Urobili sme veľa fotiek. Videli sme stovky farebných stanov, desiatky stredísk dobrovoľných zdravotnikov, veľa improvizovaných študovní, ktoré sa nedoporučovali fotiť zblízka kvôli anonymite. A všade boli samí mladí odhodlaní študenti, ktorým to nie je jedno. A ja som bola konečne spokojná. Tak toto to je, tie hongkongské protesty, kvôli ktorým si robia naše rodiny a známi o nás starosti. Neskôr sme navštívili aj ďalšie protestné miesto a to Mong Kok na polostrove. Atmosféra bola obdobná. Po zdieľaní tohto zážitku sa so mňou o tom začali vo veľkom baviť aj naši pomerne tichí spolupracovníci.

Plánuješ sa vrátiť späť na Slovensko, alebo by si radšej zostala v zahraničí dlhodobo?

Sme mimo Európy vyše roka a domov sa plánujeme vrátiť niekedy v najbližších mesiacoch.

Čo by sa u nás podľa teba malo zmeniť, aby mladí ľudia neodchádzali za prácou do iných krajín?

Podľa mňa na tom nie je nič zlé, keď sa mladý človek vyberie do sveta na skusy. Zažije nezažité, spozná nepoznané. Sama vidím na sebe, ako sa mne zmenil pohľad na veľa vecí. A akékoľvek krátkodobé alebo strednodobé (minimálne prázdninové) vycestovanie odporúčam pre každého študenta. Mierny problém môže nastať vtedy, ak sa človek v cudzine zabudne a vzdelaný vysokoškolák aj 10 rokov po skončení školy pracuje niekde na západe a stále umýva podlahy alebo pomáha v kuchyni. Vtedy asi nastala niekde chyba. Tiež viem, aké je zložité nájsť adekvátnu prácu v našom regióne a obávam sa, že Bratislave sa nepodarí všetkých nás prichádzajúcich odvšadiaľ prijať…

Počas ciest po svete som stretla slovenských manželov, ktorí sa rozhodli robiť vedu v USA. Podarilo sa im to, dnes obaja úspešne pracujú v univerzitnom laboratóriu. Predtým však dlhodobo pracovali ako plavčíci a nebola to pre nich letná brigáda. Ďalší slovenský úspešný tanečník v USA, ktorého som náhodou stretla v autobuse v jednom veľkom americkom meste, si takisto musel kariéru pomaly postupne vybudovať. A nezačal ho hneď na začiatku živiť tanec.

Banská Bystrica je naše krásne mesto, ktoré mám veľmi rada. Je však veľmi poddimenzované, čo sa pracovných ponúk týka, v porovnaní so západom Slovenska. Na druhej strane by sme mohli vo veľkom zrátať, koľko sa u nás nachádza pracujúcich, pochádzajúcich z východnejších častí Slovenska, pre ktorých je naša Banská Bystrica lukratívna. Svet sa presúva na západ.

Vierka sa už v týchto chvíľach v Hong Kongu nenachádza, jej ďalšie kroky smerovali do ďalekej Indie a Nepálu.

Foto: archív Viery Valentovej

Zdroj: Dnes24.sk