Denník letušky: Čo všetko treba vedieť, aby ste sa pasažierom páčili?

Po tom, čo som úspešne absolvovala zdravotnícke školenie našej leteckej spoločnosti, čakali ma ďalšie tréningy a kurzy. Hneď ďalšie školenie však bolo o kus príjemnejšie. Veď ktorá baba by brala ako dajakú príťaž sa učiť profesionálne namaľovať? A presne takéto čosi na nás – čerstvé letušky – vo firme čakalo na školení o imidži.

Holenie? Až 8 krokov a 8 prípravkov

Nazývajú to tu dňom plným zábavy. Na jednej strane som už mnoho vecí ovládala, lebo som si ich prečítala v nejakej brožúrke, teda myslím pravidlá a finty, ktoré sa týkajú nosenia uniformy, či jednotlivé zákazy a príkazy, ktoré s tým priamo súvisia. Ale naučila som sa, ako by sa človek mal správne odličovať a čistiť si pleť a že páni by pri holení mali vykonávať až osem krokov za použitia až 8 kozmetických prípravkov.

Podľa toho, čo som sa dozvedela od našich skúsených školiteľov, najprv si majú tvár umyť vodou, potom na ňu naniesť prípravok na otvorenie pórov, následne akýsi olej, potom penu, a až vtedy sa majú oholiť. Pritom je to lepšie žiletkou než strojčekom, lebo žiletka údajne priľne k tvári viac a tak vraj oholí pleť viac dohladka. No celá tortúra ako byť krásne oholený ešte nekončí. Na tvár si totiž treba naťapkať hydratačný krém, až potom vodu po holení, ktorá by mala byť bez alkoholu a nakoniec by mali použiť krém na oči, aby ich očičká nevyzerali unavene. Tak čo páni, koľkí z vás by chceli byť stevardom? :)

Letuškovský mejkap za 12 minút

Uznáte, je to celá veda a to tuším som i na niečo zabudla, ale je to až natoľko komplikované, že mi to snáď prepáčite. Každopádne, odvolávam to, že som sa sťažovala, že musíme vstávať skôr než stevardi, len preto, aby sme sa namejkapovali a učesali. Teraz už viem, že mojim mužským kolegom to holenie zaberá asi toľko isto času. A tiež asi míňajú viac peňazí na kaderníka, pretože ich vlasy musia byť vždy perfektne upravené – na krku vzadu majú mať rovnú líniu, bokombrady najviac do polovice uší a nesmú mať vlasy príliš dlhé, ale zas ani príliš krátke. Proste konzervatívny štýl. Zatiaľčo ja kaderníčku vidím raz ročne, dnes už som s výrobou drdola rýchlejšia než s čistením zubov a namaľujem sa asi tak v priebehu piatich minút.

Na druhej strane, keď sme my vykonávali starostlivosť o nechty, tiež som zistila, že som to podľa takýchto pravidiel nikdy nerobila a že kebyže nasledujem všetky smernice, tak starostlivosťou o nechty strávim asi hodinu každých päť dní. No ale len tak mimochodom, toto vás asi prekvapí tiež: aj páni sa musia starať o svoje nechty. Správne zastrihnuté, žiadne obryzené nechty, či odstávajúca koža.

Pri školení som zistila, že kvalitný mejkap si našťastie zvládam spraviť dosť rýchlo – stopovali nás a odlíčenie aj nalíčenie mi dohromady trvalo asi len nejakých 12 minút. Podotýkam, že to je aj s rúžom a všetkým, čo k dokonalému mejkapu patrí. Školenia týmto samozrejme neskončili, hneď ďalší deň ma čakal kurz sebaobrany, no o dva týždne na to som už mala začať lietať. To bol pocit!

Dubajské mínusy

Čas v Dubaji tak rýchlo letel, že som si to niekedy ani neuvedomovala. Postupne som prichádzala nielen na plusy, ale i mínusy tohto známeho arabského mesta. Cez víkend som napríklad mala nepríjemne skúsenosti s taxíkmi. Viniť sa z toho dajú možno oslavy 40. výročia založenia Spojených arabských emirátov. Keďže som bývala v púšti, bol problém nájsť tam taxík a tak si ho bolo treba vždy radšej vopred zavolať.

Tak sme si aj zavolali jeden veľký pre 7 ľudí na 23:15. Čakáme dole a ono nič. Tak asi 23:45 sme sadli do firemného autobusu a odviezli sa na centrálu, odkiaľ sme nakoniec po chvíľke taxíky zohnali. Cestou späť na nás však čakal ešte nepríjemnejší zážitok. V Dubaji všetky party končia o tretej ráno. Vtedy sa všetci vyhrnú z klubu a snažia sa nájsť taxíky. Po asi 15 minútach sme napokon odvoz našli, ale taxík bol obsadený nejakým pasažierom. Vodič však oznámil, že muža o chvíľku vyloží a teda môžeme pristúpiť. To sa cestujúcemu ale vôbec nepáčilo – ako správny a rozdrapený opitý turista bývajúci v Hiltone chcel mať celé auto asi sám pre seba. Keďže na ceste bola zápcha, rozhodol sa vystúpiť a odísť bez platenia.

Hádka s taxikárom

Kolóna sa ale o chvíľu pohla a taxikár ho videl zahnúť do prázdnej uličky a vydal sa za ním. Tak sa doňho pustil, zalarmoval políciu, ktorá stála opodiaľ a začali sa tam doťahovať o 15 dirhamov (čo sú asi 3 eurá). Opitý týpek tvrdil niečo iné, než čo bola pravda a tak sme sa s mojimi dvoma kamarátkami z Malajzie v aute už začali báť, aby nás náhodou neoznačili ako svedkov a museli by sme o 4. ráno niečo riešiť na polícii. Alebo nebodaj niekedy inokedy. Každopádne taxikár nakoniec ustúpil, zobral si od turistu tých 10 dirhamov, ktoré mal pri sebe a odišiel s nami do púšte nadávajúc, akí sú niektorí pasažieri hrozní.

Na druhý deň sme sa niekoľkí vybrali na pláž. Oslavy 40. výročia už boli v plnom prúde. Neviem ale kde, pretože sa mi zdalo, že sa oslavuje len v autách idúcich po cestách. Každé auto patriace občanovi emirátov bolo vyzdobené vlajkami a farbami tohto štátu a väčšina to dosť preháňala. Na uliciach aj cestách to vyzeralo dosť divoko. Pasažieri cez strešné okná vozidiel vyliezali vo svojich tradičných bielych oblečeniach so šatkou na hlave a sediac na streche auta pískali, vytrubovali, skandovali. Áut po tej ulici popred pláž išlo toľko, že sa takmer nehýbali. Mrzí ma, že som mala vybitý mobil a nemohla to odfotiť. Samozrejme, opäť sme mali problém zohnať taxík…

Ak vás príhody a zaujímavé informácie z denníka mladej letušky zaujali, už teraz sa môžete tešiť na ďalšie pokračovanie. Nový diel denníka letušky nájdete na našom portáli na budúci štvrtok. Dozviete sa zaujímavé informácie o únosoch lietadiel a aj to, ako si šikovnými hmatmi si vedia stevardky poradiť s vystrájajúcimi pasažiermi. Predošlý diel si môžete prečítať TU!

Text a foto: Pedra Drake