Bystrický vysokoškolák o štúdiu v Istanbule: Matej (23) zažil kultúrny šok aj story s nešikovnými úradníkmi

Banskobystričan Matej Hodál (23) je študentom na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela. Nedávno však skúsil šťastie a vďaka študentskému výmennému programu Erasmus sa začiatkom septembra minulého roka dostal až do tureckého Istanbulu, z ktorého sa vrátil iba prednedávnom, 14. januára.

Keď si sa rozhodol pre program Erasmus, bola to tvoja voľba, ísť do Turecka alebo ti túto krajinu priradili na škole?

Nie, neporadili, škola má podpísané bilaterálne zmluvy s niekoľkými inštitúciami v zahraničí medzi inými aj v Slovinsku či Rakúsku, záleží len na študentovi, ktorú destináciu si vyberie a následne musí svoj záujem obhájiť na výberovom konaní.

Prečo práve Turecko?

Turecko, konkrétne Istanbul a školu Yeditepe University, som si vybral najmä preto, lebo som chcel skúsiť krajinu, ktorá nie je až tak mainstreamová pre študentov, ako napríklad Španielsko či Nemecko. Zároveň som chcel opustiť svoju komfortnú zónu a okúsiť absolútne odlišnú kultúru, inými slovami, skúsiť iný svet.

Čo všetko ťa čakalo predtým, ako si opustil Slovensko?

Pred odchodom do Turecka ma okrem zbalenia viac menej čakalo len vybavovanie víz, nakoľko Turecko sa nachádza mimo Schengenu. Horšie to už bolo v samotnom Turecku. Musel som si vybaviť povolenie na pobyt a obehať všetky možné úrady od daňového, súd a samozrejme, migračný úrad. Tureckým úradníkom sa dokonca podarilo dvakrát niekde stratiť moje dokumenty a nakoniec som povolenie na pobyt dostal asi tak dva týždne pred odchodom.

Nemali s tvojou cestou za hranice problém tvoji blízki či priateľka?

Ani nie, nikto s tým nemal nejaký zásadný problém, skôr len vtedy, keď sa stal nejaký teroristický útok v Turecku alebo priamo v Istanbule. Vtedy som vždy volal hneď domov, keďže som sa o tom dozvedel skorej, ako to bolo u nás v médiách.

Vybral si sa tam sám, alebo ti robili spoločnosť aj iní spolužiaci?

Pôvodne som išiel sám, ale na výberovom konaní som stretol spolužiaka, s ktorým sa poznám už od gymnázia a nakoniec vybrali pre Turecko nás dvoch, takže sme šli spolu.

Bol to pre teba kultúrny šok?

Kultúrny šok to iste bol. Už len tým, že z osemdesiatti­sícovej Banskej Bystrice prídete do 20 miliónového Istanbulu a vôbec ničomu a nikomu nerozumiete. Navyše, nikto tam nevie ani po anglicky a ak, tak veľmi málo. Ale asi najťažšie bolo si zvyknúť na zvuk minarety o piatej ráno, ktorú sme mali hneď za oknom. No po troch týždňoch som sa na to už nezobudil.

Zažil si nejaký bombový útok aj neďaleko svojho bydliska, prípadne si sa rozprával s ľuďmi, ktorí boli pri ňom?

Bombový útok som, chvalabohu, nezažil, ale ten posledný bol len pár dní pred mojim odchodom a práve som chcel ísť do mesta, kúpiť nejaké darčeky. Ale na tom mieste, kde sa to stalo, som bol asi trikrát predtým.

Ako sa tvoje ubytovanie v Turecku líšilo od toho u nás?

Nebýval som na internáte, ale priváte, asi 10 minút od školy. Bol ale často využívaný zahraničnými študentmi, ale bývalo tam aj veľa tureckých rodín s deťmi. Ubytovanie bolo celkom lacné a veľmi slušné a čisté. Mal som dokonca vlastnú kúpeľňu a domáci nás párkrát aj pozvali na tradičnú tureckú večeru. Väčšina zahraničných študentov bývala na privátoch, ale boli aj takí, ktorí bývali na internátoch a tiež tvrdili, že boli na vysokej úrovni.

V čom vidíš zásadné rozdiely, čo sa týka školského systému v Turecku?

Vzdelávací systém by som povedal, že bol klasický európsky, no univerzita, ktorú som navštevoval, bola súkromná a veľmi drahá, čiže si dovolila aj amerických profesorov alebo najlepších tureckých právnikov, úspešných aj zahraničí. Rozdiel bol v poňatí hodín. Skôr sa kládol dôraz na vecné pochopenie látky a praktické využitie, ako na memorovanie kvanta informácií. Rovnako boli konštituované aj skúšky – skôr bolo pri nich potrebné kriticky myslieť ako písať poučky.

Vnímali ťa tvoji tureckí spolužiaci či učitelia ako hocikoho iného, alebo robili rozdiely?

Vďaka môjmu vzhľadu sa mi každý deň niekto prihováral po turecky. Ale v zásade, boli ku nám, či už spolužiaci alebo učitelia, veľmi priateľskí a ústretoví a vždy nám pomohli, keď sme niečo potrebovali.

A čo strava? Ako ju hodnotíš v porovnaní s tou na našich školách?

Strava na mojej fakulte v Banskej Bystrici je výborná, komu česť, tomu česť. V Turecku som mal na škole asi šesť reštaurácií, ale stravoval som sa mimo školy. Mal som svoje obľúbené reštaurácie.

Čo ti v Turecku najviac chýbalo a čo si, naopak, našiel také, čo u nás nemáme?

Keďže som žil v Istanbule, tak najviac mi tam chýbala slovenská príroda, čistý vzduch a samozrejme, dobré pivo. To majú naozaj otrasné. Okrem toho, občas som mal proste chuť, dať si halušky a nie kebap. A čo som tam našiel? Nikde som nevidel takú pohostinnosť ako v Turecku. Sú naozaj veľmi milí a pohostinní. Z materiálnych vecí by som vyzdvihol skvelú kávu a skvelé jedlo a ešte nejakú takú špeciálnu, neopísateľnú, istanbulskú atmosféru, keď sa plavíte loďkou pomedzi dva svetadiely a vidíte panorámu mesta.

Napadá ti aj nejaká vtipná či kuriózna príhoda?

Vtipné a kuriózne príhody sa na Erasme dejú každý deň. Teraz mi už príde aj zábavná príhoda, keď som šiel zaniesť na migračný úrad druhýkrát na druhú stranu mesta (4 hodiny cesty tam aj nazad) dokument, ktorý mi stratili úradníci. O týždeň mi zase volali, že som tam ešte nebol a že ak ho nedonesiem, tak ma deportujú. Na tretíkrát bolo už všetko v poriadku.

V súčasnosti je horúcou témou utečenecká kríza. Máš nejakú osobnú skúsenosť s týmto problémom?

Raz, keď sme sa vracali z výletu v noci autobusom a pršalo, tak autobusár na diaľnici medzi Ankarou a Istanbulom zobral do autobusu rodinu utečencov do Istanbulu. Nepočul som žiadnu kritiku na Európanov a už vôbec nie kritiku Slovenska. Ak, tak nejaké vtipkovanie o maďarskom premiérovi. Skôr sme sa o tom bavili s Nemcami alebo Poliakmi. Na okraj, parafrázovaním môjho nemeckého spolubývajúceho, ten problém je obrovský už aj v samotnom Nemecku.

Boli aj slabšie chvíľky, keď ti bolo za blízkymi smutno?

Slabšie chvíľky sme mali všetci asi len okolo Vianoc, keďže sme neboli doma s rodinami.

Ako si potom prežil Vianoce?

Vianoce sme si spravili také „multieuroázijské“. Spravili sme si štedrú večeru s Poliakmi, Talianom a jedným dievčaťom z Kirgizska, ktoré bola dokonca moslimkou. Každý dal do toho niečo svoje, kus svojej tradície. Chvalabohu, naše poľské susedy veľmi dobre varili.

Takto spätne, keď si sa už vrátil domov, neľutuješ svoje rozhodnutie, vycestovať?

Určite to neľutujem, pokladám to za jedno zo svojich najlepších rozhodnutí v živote a obrovský benefit pre všetky oblasti môjho života.

Kam viedli tvoje prvé kroky po návrate do Banskej Bystrice?

Viedli domov. :) Na druhý deň som sa potom išiel prejsť pešo do mesta.

Čo všetko ti dalo štúdium v Turecku?

Teraz si možno ešte ani neuvedomujem, čo všetko, ale určite som si zlepšil jazykové schopnosti, získal som nový personálny kapitál, vedomosti z predmetov, ktoré som absolvoval, nové priateľstvá, naučíte sa veľa o danej krajine, ale aj o krajinách, odkade sú vaši kolegovia, získate väčšiu mieru samostatnosti a zlepšíte si schopnosť improvizácie a mnoho iného.

Plánuješ sa do tejto krajiny ešte vrátiť?

Určite áno, Turecko je obrovská krajina, ešte som tam zďaleka nevidel všetko, čo som chcel.

Čítajte tiež:

Mladý Bystričan prehovoril o svojej zaujímavej skúsenosti: Štúdium aj maturity v New Yorku!

Nabrala odvahu, opustila rodné mesto a vydala sa za hranice: Spoveď Bystričanky, ktorá odišla hľadať šťastie do Dánska

Foto: archív Mateja Hodála