Bystrica si v súčasnosti zápis do UNESCO nezaslúži! I.

Hoci sa Klára Kubičková narodila v Leviciach, veľkú časť svojho života strávila práve v Banskej Bystrici. Po štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pôsobila na viacerých pozíciách týkajúcich sa pamiatkovej starostlivosti, ale aj ako odborná asistentka na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. V 80-tych rokoch sa presťahovala do Bratislavy, kde v Slovenskej národnej galérii zakladala zbierku architektúry 20. storočia. Po štrnástich rokoch strávených na západe sa však opäť vrátila do Banskej Bystrice, kde žije dodnes.

Prečo ste sa po 14 rokoch vrátili späť do Banskej Bystrice? Bolo to hlavne tým, že som sa už cítila ako Bystričanka. Toto mesto ma najviac priťahovalo domov a žili tu aj rodiny mojich detí.

Čím je Banská Bystrica z pohľadu historičky architektúry výnimočná? Bystrica v podstate patrí medzi tie tri mestá, spolu s Kremnicou a Banskou Štiavnicou, ktoré majú v porovnaní s ostatnými slovenskými mestami zvláštny urbanizmus. V rámci svojho mesta mali totiž opevnený dominantný mestský hrad, ktorý iné mestá nemajú. Mesto sa vlastne rozprestieralo okolo tohto opevneného celku a to mu dávalo istý kontrast meštianskeho života s nadradenou dominantou – svetskou i duchovnou. Okrem stredovekého základu sa jeho výnimočnosť týka aj spôsobu rozvoja mesta začiatkom 20. storočia. Keď sa totiž zakladali nové ulice Banskej Bystrice ako Skuteckého, Národná, alebo vilová štvrť okolo mestského parku, mesto sa snažilo o vytvorenie plynulej väzby nových častí na pôvodné. Je obdivuhodné, koľkými súťažami sa vyberala každá krásna budova, ktorá sa tu vtedy postavila. Uskutočnenie niektorých nápadov trvalo veľmi dlho – napríklad zámer postaviť v Banskej Bystrici Národný dom vznikol už v roku 1902 a do prvej svetovej vojny sa uskutočnilo niekoľko architektonických súťaží na jeho umiestnenie a podobu. K realizácii projektu mladého bystrického architekta Emila Belluša došlo po ďalších súťažiach až v roku 1928. Nápad teda mal možnosť dozrieť, čo je v súčasnom uponáhľanom svete, kde sa aj dvojročné hľadanie charakteru stavby považuje za večnosť, úplne nemysliteľné. Na takéto usporiadanie mesta, kde aj relatívne nedávno (pred desaťročiami) postavené budovy vytvárajú so stredovekým jadrom harmonický celok, môže byť Bystrica hrdá, pretože nie každé mesto sa tým môže pochváliť.

Existuje ešte niečo, na čo by mohla byť Banská Bystrica hrdá? Jedinečnosťou Bystrice, ktorá by sa mala chrániť, je vzťah mesta a zelene. Banská Bystrica totiž bola vždy veľmi úzko prepojená s prírodou a samotné mesto bolo vždy plné zelene – najskôr to bola hospodárska zeleň majerov a záhrad, neskôr parková a rekreačná zeleň dopĺňajúca kolorit mesta. V súčasnosti je však zeleň silne atakovaná a pri pohľade z Urpína človek stráca z dohľadu posledné vzrastlé stromy zo záhrad a dvorov domov v historickom centre.

Čo je podľa vás bystrickým „naj“, to najkrajšie a najvzácnejšie v meste? Určite to je priestor námestia, mestského hradu a cintoríny pri katolíckom aj evanjelickom chráme. To sú priestory s určitým extraktom hodnôt Banskej Bystrice. A ktoré sa nezunujú.

Čo si myslíte o súčasných rekonštrukciách historických budov v centre mesta? Sú robené dostatočne profesionálne a citlivo vzhľadom na ich historickú hodnotu? Keď si vezmeme zásahy do pamiatok, ktoré sa v posledných rokoch v centre robili, nemôžeme veľmi hovoriť o rekonštrukciách. Rekonštrukcia znamená snahu zvýrazniť pôvodnú krásu pamiatky, a nie pridávanie rôznych prístavieb, nadstavieb, podstavieb, zástavby parcely – dá sa to slovo ešte variovať? Robí sa údržba, modernizácia. Účelom je zvýšiť plochu domu a tým zvýšiť aj zisky podnikateľa, ktorý k „rekonštrukcii“ pristúpi. Fasády na námestí sú tak trochu Potemkinovská dedina, pretože ak obídete pamiatkovú rezerváciu z druhej strany, napríklad od Fortničky, alebo od pamätníka SNP, tak vôbec nemáte pocit, že ste ešte v pamiatkovej rezervácii. Vonkajšia strana väčšiny historických domov je ako obrátený kabát, niekde aj o výške 4–5 poschodí. Rozhodne pri zriaďovaní mestských pamiatkových rezervácií boli predstavy o ich ochrane úplne iné.

Súčasný trend je nahradzovať medené alebo tradičné škridlové strechy rôznymi umelými variáciami krytiny, najčastejšie v čiernej farbe, prípadne plechmi? Ako vnímate tieto zásahy do pamiatok? V rokoch prvej rekonštrukcie Radnice na námestí sme sprevádzali po námestí účastníkov jednej medzinárodnej konferencie. Robotníci staré škridle strhávali zo strechy Radnice a púšťali ich dole. Jeden zo zahraničných odborníkov šokovaný hovoril: „Preboha, my takéto kusy doma balíme jednotlivo do igelitu, snažíme sa ich ešte raz použiť a už ich len doplňujeme. Ako je možné, že u vás to len tak hádžete na zem a rozbíjate?“ Tá čierna krytina je titan-zinok a nemá nič spoločné s historickou architektúrou. To isté sa týka aj preskleného priečelia strechy, aké by nemohol navrhnúť žiadny špecializovaný architekt na obnovy u pamiatok. V prípade striech však nejde len o samotné krytiny. Ide o rôzne novotvary, ktoré sa nijakým spôsobom nesnažia zachovávať dobre charakterizovateľnú identitu tzv. strešnej krajiny každého urbanistického celku. Počas svojho vývoja sa strechy vyznačovali určitými tvarmi, sklonmi, konštrukciou krovu, krytinami s určitou štruktúrou, materiálom a farebnosťou. Všetko bolo odôvodnené miestnymi klimatickými pomermi, funkciou, materiálom, remeselnou výrobou.

gr

Pokračovanie rozhovoru s historičkou architektúry Klárou Kubičkovou vám prinesieme zajtra.