Breznianka Eva Wolframová o svojich speváckych začiatkoch so slovenskou elitou: Poznávate fúzkatého fešáka na fotke? :)
Pred viac ako tridsiatimi rokmi vytvoril duo s Evou Wolframovou. Tá si zaspomínala, ako doma skúšali pred zrkadlom aj na to, ako ich z jedného vystúpenia na druhé odviezli špeciálne na volge.
Eva Wolframová s Paľom Haberom vytvorili duo v roku 1982. Obaja sú rodáci z Brezna a spoločným menovateľom ich spojenia bol Ivan Muriňák, ktorý hrával aj v skupine Junior, kde spievala Eva a aj v kapele 3MH, ktorej členom bol zas Paľo. Wolframová s Haberom ako duo získali prvé miesto na Hudobnom festivale mladých v Bojniciach.
Náhodne, ale víťazne
„Existoval Hudobný festival mladých v Bojniciah, kde každý mohol vyhrať len jeden ročník. Jeden rok to vyhral Paľo Habera, druhý rok som to vyhrala ja a na tretí rok sme si povedali, poďme spievať ako duo, aby sme to mohli vyhrať,“ smeje sa Wolframová. A podarilo sa. Náhodne, ale víťazne, znel titulok časopisu, ktorý písal o ich výhre.
„Skutočne to bolo náhodne, povedali sme si, že urobíme duet a u nás doma pred zrkadlom sme ho odskúšali, ešte moja mama nám povedela, no dobre detičky, ešte sa chyťte za ruky, to sa ľuďom páči,“ približuje Wolframová.
Keď potom vystupovali s Paľom Haberom na festivale už ako hostia a boli tam aj Iveta Bartošová a Peter Sepéši, český rozhlasový redaktor povedal, no áno, takto sa to robí. „O mesiac už išli z rádia Červenám, Knoflíky lásky. Česi boli takí obchodníci, napísali mladým piesne a ťahali ich a my sme boli stále nádejní, začínajúci,“ opisuje Wolframová.
Exkluzívny príjazd na volge
Skupina Junior mala najviac fanúšikov z miestnych stredných škôl. Chodievali hrávať na Zrazy mládeže, ktoré bývali u nás v Jasení. Schádzali sa tam mladí z celého okolia a podľa Wolframovej sa bavili normálne ako dnes – spievali pod pódiom, popíjali kokakolu, ale aj alko. „V čase, keď sme vystupovali v Modrom Kameni s Paľom Haberom, bol aj tento zraz mládeže, takže sme ešte večer prišli z Modrého Kameňa, doviezli nás špeciálne na volge.“ Tak ako dnešné populárne kapely, aj oni mali svojich fanúšikov, ktorí ich čakali, chodili si pre podpisy, chceli sa porozprávať, odfotiť.
Ako opisuje Wolframová na festival politickej piesne prichádzali diváci zo všetkých kútov Slovenska. „Prišli sme autobusom, vlakom alebo na aute, keď Ivanovi Muriňákovi otec požičal embéčku.“ Ráno mali zvukovú skúšku amatéri a potom skúšali hviezdy. „Nás dali na polovicu mixového pultu a keď nastúpil napríklad Elán, tak ho vytiahli. Amatéri boli vždy amatéri, ale potom večer bola afterpárty, kde sme sa postretávali.“ Wolframová bola v šatni napríklad s Júliu Hečkovou, Ivetou Bartošovou, či Lucie Bílou. „Bílá sa nás stále pýtala, že ako to robíme, že máme také úzke stehná, aj toto sa tam preberalo,“ smeje sa Wolframová. Na podujatiach zároveň zbierali kontakty a zavoli ich tak aj na iné prehliadky.
Plné štadióny bývali aj počas Hudobného festivalu mladých v Bojniciach. „Je pravda, že na záver vystupoval Elán, ale tí ľudia nezačali prichádzať len na nich, ale od rána sa tam tmolili,“ hovorí Wolframová. Profesionálnu atmosféru dodávali týmto podujatiam nielen fanúšikovia. Starali sa o nich aj v zákulisí, fotili ich, točili, hovorili, do ktorej kamery sa kedy pozrieť, zvukára mali napríklad z Elánu, program režíroval Ivan Krajíček, sprevádzal ich orchester Vlada Valoviča, mali hlasových pedagógov. „Boli to cenné veci, teraz keď človek, buď vystupuje alebo sa ľuďom prihovára, tak sa vie aj na ľudí pozrieť, je to devíza do života. Boli to skúsenosti, ktoré by nám nikto nedal.“ Taktiež o nich písali v časopisoch. „My sem si to vystrihovali a tešilo nás to.“
Ako spevákov zábavného žánru ich tiež pozývali robiť program na rôzne akcie, napríklad maturitu odborárov či výstavu agrokomplex, tak ako teraz chodia aj speváci z televíznych hudobných súťaží.
Po tričká na pionieri
Postupne sa učili, ako to vo svete “šoubiznisu“ chodí. Najskôr chodievali vždy slušne a pekne oblečení, aj na skúšky, potom však videli, ako chodia ostatní. „Tak som prišla len v rifľovej minisukničke a v žabkách. Keď človek tak prišiel na generálku, bol za najväčšiu hviezdu.“ Naučili sa aj také ťahy a tiež to, že aj šéfovia sú ľudia z rovnakého cesta ako oni. „Treba mať odvahu a ísť si za svojim, určite aj na sebe pracovať, nebyť namyslený, naopak treba mať pokoru, potom, keď človek zaspieval a ukázal, čo v ňom je, tak všetci boli paf,“ hovorí Wolframová. Skupina Junior bola postavená na viachlase, čo bola ich devíza.
Aj s Paľom Haberom spievali vždy dvojhlas, nie unisono. Každú skladbu museli mať precvičenú do posledného tónu. „Cvičili sme aj do pol tretej rána a popri tom som ešte skracovala sukňu.“ Sukňa bola pritom súčasťou premysleného kostýmu. Paľo bol celý v modrom a Eva v červenom.
„Na Paľovom pionieri sme si šli do obchodného domu v Podbrezovej kúpiť modré a červené tričká. Jeho mama robila na Piesku a vyhliadla, že v Podbrezovej ich majú,“ spomína na milú príhodu Wolframová.
Ako pokračuje Wolframová, nevie, či keď boli oni mladí, či boli skromnejší alebo bol väčší dostatok za menej peňazí, ale vždy boli pekne oblečení, aj na vystúpenia, rifle mali z Tuzexu, aj nástroje si vedeli zadovážiť, mali tiež platne, počúvali hudbu na magnetofónoch. „Paľo Habera mal bratrancov v Krtíši a Bratislave, tí mu nahrávali muziku a mali sme ju tak skôr. Časopis Bravo, keď sa prepašoval zo západu, tak sme listovali. Teraz je tu zrazu všetkého a človek si nevyberie nič. Vtedy bola cenná aj pekná igelitka, z ktorej sme sa tešili. Teraz je iná doba, nevieme si veci vážiť. Mandarínok veľa, banánov veľa, predtým boli mandarínky pred Vianocami, vedeli sme, že Vianoce voňajú mandarínkami, teraz ani nevoňajú a sú stále,“ dodáva Wolframová.
Prvú časť rozhovoru nájdete tu – Eva Wolframová aj o skrytej tvári šoubizu v 80-tych rokoch: Čaje o piatej v Omege sa už nevrátia
Foto: Archív Evy Wolframovej
