Žena, ktorú pozná množstvo bystrických mamičiek: Prečítajte si rozhovor s gynekologičkou Petrovičovou

Zdroj: Dnes24.sk

Prečo ste si vybrali práve toto povolanie? Pochádzate z lekárskej rodiny?

Od skončenia strednej školy, kedy som si vyberala čo budem študovať, som vedela, že chcem ísť na medicínu a jednoznačne robiť so ženami a pomáhať im. O inom odbore som ani neuvažovala. Nepochádzam z lekárskej rodiny, pochádzam z rodiny etnológov. Môj otec aj mama robili v Slovenskej akadémii vied v Národopisnom ústave a práve pri nich som sa stretla s veľmi poctivým prístupom k práci. Otec veľmi veľa publikoval, vždy keď si na neho spomeniem, vidím ho za písacím strojom. Viem, že by som mala podstatne ľahší štart, keby som bola išla v jeho šľapajách, chcela som však robiť niečo konkrétnejšie, hmatateľnejšie, a tak medicína bola mojím výberom. Po skončení školy bolo obtiažne získať miesto na gynekológii, doma, čiže v Bratislave som sa nevedela umiestniť, a tak mi po dlhšom čase bolo vybavené miesto v Banskej Bystrici.

Ako si spomínate na svoje začiatky, poprípade na prvý zákrok?

Po príchode do Banskej Bystrice ma primár Pavličko – môj neskorší veľký učiteľ a vzor, prijal na oddelenie s výraznou nevôľou – nechcel ženu gynekologičku a hneď na druhý deň ma postavil k pôrodu, kde bolo treba urobiť manuálnu lýzu placenty – lebo podľa jeho slov „nie je pôrodník, ktorý nemal ruku v maternici“. Skúšku ohňom som zvládla, a tak som sa zaradila k jeho žiakom. Na primára Pavlička spomínam s veľkou úctou, nakoľko zo mňa vychoval poctivého lekára, jeho rady si pamätám doteraz a aj sa podľa nich riadim.

Dá sa spočítať koľko pacientiek ste už vyšetrili?

Množstvo žien, ktoré prešlo mojimi rukami neviem odhadnúť, je ich veľké množstvo. Niektoré prípady mi utkveli v pamäti, hlavne tie zložitejšie, iné si napamätám. Celý život som sa však snažila hlavne pomôcť pacientke, uľahčiť jej zložitú situáciu a hlavne jej neublížiť.

Čo je na vašej práci najnáročnejšie?

Najdôležitejšie a zároveň najzložitejšie na práci je zachovať si nadhľad, slušnosť, profesionálny prístup, rýchle rozhodovanie a schopnosť niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Vždy sa o to snažím. Práca s ľuďmi na ambulancii je presne ako v živote. Sú ľudia, ktorí sú vám sympatickí, ale sú aj nesympatickí. Tiež každej pacientke nemôžem byť sympatická, mne nejde o to, aby ma mala rada, ide mi o to, aby som vyriešila jej problém. Myslím si, že pacientky, ktoré ku mne chodia dlhé roky, sú súčasťou môjho života, mám ich rada tak, ako aj ony mňa. Poznám nielen ich zdravotný stav, ale poznáme sa ľudsky, obohacujú môj život a pevne verím, že aj ja ich.

Aj keď je vaša práca náročná, máte určite aj pekné zážitky, na ktoré rada spomínate…

Veľmi často spomínam na mnohé pôrody, nakoľko na pôrodnej sále som strávila dlhé obdobie. Nemám spočítané počty detí, ktoré som doviedla na svet, stále to však chcem urobiť. S mnohými deťmi sa už stretávam ako s pacientkami, žiaľ vek sa nedá zastaviť. Je mnoho pôrodov, ktoré mi utkveli v pamäti, jednu pacientku, by som však chcela vidieť, je to dieťa, ktoré som rodila v službe na moje 35. narodeniny a volá sa ako ja – Zuzana.

Dá sa od tejto práce vôbec odosobniť?

Odosobniť od ľudskej bolesti sa podľa mňa nedá. Treba však vedieť pomôcť takejto pacientke, rozdeliť jej veľký problém do malých riešiteľných krokov, pomôcť jej zvládnuť tieto kroky a vždy jej dať vieru v riešenie a optimizmus. Je to ťažké a celý svoj profesionálny život sa to učím aj ja. Existujú však aj ťažko choré pacientky, ktoré svojim optimizmom, konštruktívnym prístupom k chorobe, pomôžu aj mne, a za to som im vďačná.

Aký pohľad máte ako lekár s dlhoročnou praxou na stav zdravotníctva na Slovensku?

Jeden z dôvodov, prečo som odišla z oddelenia, ktoré som neskonale milovala, bola začínajúca sa mizéria nášho zdravotníctva. Nebola som schopná vyrovnať sa s nedostatkom život zachraňujúcich liekov na oddelení, nakoľko to bola pre mňa úplne nová situácia a vyvinutý pocit zodpovednosti ma dosť paralyzoval. Verila som, že na ambulancii budem od tohto problému ochránená, čo však samozrejme nie je úplne pravda.

Čo sa týka vedomostí, schopností a prístupu k riešeniu mnohých zdravotných situácií, našich lekárov pokladám za veľmi dobre erudovaných, múdrych a schopných. Mnohokrát sú na vyššej úrovni ako mnohí lekári v zahraničí. Na čom pokrivkávame je technické vybavenie, chronický nedostatok peňazí z verejných zdrojov, neschopnosť implementovať nové veci do platných pravidiel.

Určite máte aj iné aktivity, aby ste po práci vypli. Ako relaxujete?

Zatiaľ za relax ešte beriem čítanie odbornej literatúry, ešte stále ma to baví. V budúcnosti si však určite budem musieť niečo nájsť, zatiaľ je to rekreačné štrikovanie a čítanie .

Kde a ako najradšej trávite voľné chvíle v našom meste?

Keďže mám ambulanciu v centre mesta, mnohokrát som prekvapená, koľko aktivít prebieha na námestí. Rada chodím na operu, mám rada okolie Banskej Bystrice, ktoré je krásne a ukázal mi ho môj muž, rodený Bystričan. Ešte je veľa zákutí Banskej Bystrice, ktoré nepoznám a naozaj môžem povedať, že toto mesto je veľmi pekné. Len sa treba snažiť o zvýšenie možností práce v tomto meste.

Foto: archív Zuzany Petrovičovej