Úspech Bystričana vo svete: Peter Perešíni (26) pracuje ako IT-čkár v Google!

• Ako vzniklo vaše zaľúbenie v počítačoch a informatike?

Už ako malé deti sme sa s bratom hrávali na počítači, keď to rodičia dovolili. Môj zlom došiel niekedy okolo piatej triedy na základnej škole, keď mi otec dal programovateľnú kalkulačku podporujúcu BASIC a začalo ma fascinovať, čo všetko sa s ňou dá.

• V koľkých rokoch ste mali prvý počítač? Čo bol zač a akú to malo potom ďalšiu genézu?

Nepamätám sa presne, možno som mal vtedy 5–6 rokov. Každopádne to bola 286 či 386-ka, na ktorej sme sa ako deti hrávali počítačové hry. Napríklad Wolfenstein 3D či Doom. Ešte stále si spomínam, ako sme sedeli dvaja alebo traja na pohovke a držali jedinú klávesnicu, každý z nás sústredený na inú úlohu (pohyb šípkami, strieľanie, vymieňanie zbraní…). Dalo by sa povedať, že toto boli naozajstné “multiplayer” zážitky.

• Potom vás čakal nástup na strednú školu a štúdium na banskobystrickom gymnáziu. Tie časy sa asi tiež nedajú vymazať len tak z hlavy. Posunulo vás to ďalej a aké máte na svoje študentské roky pod Urpínom spomienky?

Na štúdium na GJGT si hlavne cením voľnosť, ktorú mi dávalo. Mal som úžasné učiteľky matematiky a fyziky ktoré chápali, že nie vždy existuje iba jeden, učebnicový spôsob, ako vyriešiť daný problém. Taktiež riaditeľstvo školy bolo veľmi ochotné mi pomôcť v mojom individuálnom vývoji a schválili mi individuálny študijný plán. To mi neskôr výrazne pomáhalo bojovať proti štandardnej školskej byrokracii vymeškaných hodín. Spomínam si, že istého roku som vymeškal zhruba štvrtinu všetkých hodín. Samozrejme, vymeškané hodiny neboli “chodenie poza školu”, ale vyskytovanie sa na rôznych súťažiach a sústredeniach.

• Okrem učenia sa však k študentských časom u tínedžerov patrí aj relax. Kde ste teda v Bystrici rád po škole oddychoval a na čo len tak nezabudnete?

Relax? Aký relax? Ale vážne, počas strednej školy som mal len veľmi málo času na dajaký oddych. Popri škole som všetok svoj zvyšný čas venoval riešeniu ťažkých úloh v korešpondenčných seminárov, ako sú KSP Korešpondenčný seminár z Programovania, FKS Fyzikálny Korešpondenčný seminár a KMS Korešpondenčný Matematický Seminár (seminárov bolo viac, tri explicitne vymenované patria občianskemu združeniu Trojsten, v ktorom som neskôr počas vysokej školy pôsobil). Ako odmenu za dobré výsledky som bol pravidelne pozývaný na týždenné sústredenia, kde som mohol stretnúť kopec nadaných ľudí v týchto oblastiach. A i keď vedúci na týchto sústredeniach pre nás pripravili kopec hier, na konci sústredenia sme často boli kompletne unavení fyzicky aj psychicky. Takže to bola taká veľmi aktívna forma relaxovania.

• Ako to bolo s vami po maturite?

Po maturite som šiel študovať informatiku na Univerzitu Komenského. Popri štúdiu som sa naďalej venoval súťažiam (teraz už vysokoškolským) a tiež organizovaniu korešpondenčných seminárov, ktoré som predtým riešil.

• Ako sa ste vlastne dostali do Google na prax či stáž?

Prvýkrát som sa do Google na internship dostal viac-menej náhodou vo svojom poslednom ročníku bakalárskeho štúdia. Jeden zo zamestnancov Google v Zurichu, Juraj Gottweis, totiž hľadal interna na niekoľko mesiacov, a pretože Juraj bol kedysi dávno organizátorom spomínaného Korešpondenčného semináru z programovania, poslal email o tejto pozícii priamo na školu. A pretože s výnimkou finálnej bakalárskej práce a zopár predmetov som bakalárske štúdium dokončil, rozhodol som sa využiť túto možnosť a namiesto ničnerobenia v poslednom semestri ísť skúsiť reálne pracovať.

• Po vysokej škole ste teda boli rozhodnutý ísť vyhŕňať rukávy pre Google, alebo ste rozmýšľali nad návratom na Slovensko?

Po ukončení magisterského štúdia som váhal či niekam ísť pracovať alebo pokračovať ďalej. Nakoniec som sa rozhodol pre doktorandské štúdium v zahraničí, nie z dôvodu ďalšieho titulu či možnosti lepšej pracovnej pozície (práveže naopak, človek počas doktorandského štúdia nezíska roky praxe), ale pretože to bola pre mňa výzva. Doktorandské štúdium a veda nie je pre každého a vedel som, že ak to neskúsim hneď, tak to už neskúsim nikdy a mrzelo by ma to počas zvyšku života.

• Čiže o Slovensku ste ani neuvažoval?

Doktorandské štúdium na Slovensku som nezvažoval, i keď sa naše univerzity snažia, v mojom obore proste nemajú na svetovú úroveň a štúdium by tak bolo buď extrémne náročné (pri snahe konkurovať v kvalite výskumu) alebo strata času (pri poňatí štúdia ľahkou cestou). Pre štúdium vo Švajčiarsku som sa rozhodol najmä z dvoch dôvodov: jednak je to jedna z mála univerzít, ktoré odo mňa nevyžadovali certifikát angličtiny (ktorý nemám) a tiež sa mi Švajčiarsko zapáčilo počas môjho internshipu v Zurichu. Z dvoch škôl ETH Zurich a EPFL v Lausanne, na ktoré som sa prihlásil ma nakoniec vybrali iba na EPFL.

• Už ste v cudzine aj zabývaný? Nechýba vám rodina, známi…? Ako často sa teraz objavujete v Banskej Bystrici?

Určite by som nepovedal zabývaný za posledné 2 roky som sa dvakrát presťahoval v Lausanne, teraz som na šesťmesačnom internshipe v Californii a počas zvyšku štúdia určite strávim nejaký čas v Madride, kam sa presťahoval môj vedúci dizertačnej práce. Každopádne som si už zvykol na iné krajiny a keď mám čas, snažím sa ich spoznávať, najmä chodením po horách a na bicykli. V Banskej Bystrici sa nevyskytujem veľmi často, zvyčajne jeden víkend raz za pár mesiacov.

• Ako to vyzerá s vašim možným návratom na Slovensko v budúcnosti?

Momentálne nemám plán sa vrátiť na Slovensko. Na druhej strane, nemám ani krajinu, v ktorej by som definitívne chcel ostať. Zatiaľ sa neplánujem usadiť, a tak v tomto smere môžem ešte experimentovať.

• Aké plusy má školstvo v zahraničí a aké mínusy v porovnaní so Slovenskom?

Študovať mimo Slovenska, hlavne čo sa týka doktorandského štúdia, je omnoho náročnejšie. Hlavnou príčinou sú omnoho vyššie nároky. Kým na Slovensku vám na PhD stačí prežiť 3–4 roky a napísať dizertačnú prácu, v zahraničí ide hlavne o výsledky. Keď som prišiel na EPFL, môj vedúci mi na rovinu povedal, že dizertačka sú 3–4 články publikované v tých najlepších konferenciách v danom obore.

• Vráťme sa späť k vašej zaujímavej práci. Koľko hodín denne strávite pri počítači a čo v Google konkrétne robíte?

Ak by som mal zrátať všetok čas, ktorý strávim pri počítači, či už pracovne alebo v osobnom živote, vyšplhalo by sa to aj na 12 hodín. O konkrétnych detailoch, čo v Google robím, nemôžem hovoriť, musí vám stačiť to, že sa podieľam na navrhovaní počítačovej siete pre ďalšiu generáciu datacentier.

• Aké je to vlastne pracovať v Google? Ako tam napríklad prebieha bežný pracovný deň? A majú tam fakt zamestnanci všetky tie úžasné vymoženosti, o ktorých sa hovorí?

Pracovať pre Google je nesmierne zaujímavé, pretože denne stretávate množstvo úžasných ľudí. Vymoženosti, ktoré sa spomínajú, sú pravdivé. Ráno nás do práce zavezie firemný autobus, raňajkujem, obedujem aj večeriam v niektorej z Google jedální, po hlavnom Google campuse v Mountain View sa pohybujem na Google bicykloch.

• To vážne?

Áno, ale toto je skôr nevyhnutnosť ako vymoženosť, Googleplex je totiž rozložený na nesmierne veľkej ploche a aj na bicykli to z jedného konca na druhý môže trvať 10 minút. Sem-tam sa organizuje nejaký zaujímavý event. To hlavné, čo láka zamestnancov, myslím si, že hlavnou motiváciou je možnosť naozaj meniť svet – napríklad pridaním novej funkcionality do Gmailu môžete ovplyvniť viac ako pol miliardy ľudí.

Foto: súkromný archív P. P.