Kúpele v Lazovnej ulici
Pred 505 rokmi dokončili v Lazovnej ulici (dnes dom č. 7) stavbu mestských verejných očistných kúpeľov – lázní, podľa ktorých dostala pomenovanie aj samotná ulica. Pôvodné kúpele existovali už v 14. stor. a boli situované na vtedajšom Ringu – dnešnom
V prvých rokoch 16. stor., keď sa mesto ako tak spamätalo z dôsledkov ničivého požiaru a mešťanom sa podarilo obnoviť pre chod mesta najdôležitejšie budovy, prišla na rad aj otázka znovuvybudovania mestských kúpeľov. Z torzovito dochovaných archívnych dokumentov z tohto obdobia sa dozvedáme, že zástupcovia mesta – senátori – oslovili v tejto veci dovtedajšieho vlastníka kúpeľov biskupa Žigmunda Ernsta. Z 26. apríla 1504 sa zachovala jeho odpoveď: „Budínska kapitula dosvedčuje, že päťkostolský biskup Žigmund Ernst pred ňou odstúpil mestu Banskej Bystrici právo zriaďovať mestské kúpele, ktoré sa oddávna viazalo k Žigmundovmu tamojšiemu domu, zničeného požiarom v roku 1500. Mesto môže zriadiť kúpele na mieste, ktoré uzná za vhodné.“
Po vyriešení vlastníckych práv ku kúpeľom sa vtedajší radní mesta rozhodli, že ich neobnovia na pôvodnom mieste. Pre stavbu kúpeľov vybrali dovtedy voľný pozemok na rohu dnešnej Lazovnej a Krížnej ulice, ktorého majiteľom bol istý Ďurko (auf des Diurko hofstett). Na financovanie stavby sa podujal vtedajší popredný banskobystrický mešťan a štedrý mecén Michal Königsberger. O týchto skutočnostiach svedčí aj zachovaný dokument z 13. decembra 1505, v ktorom sa okrem iného píše: „Banskobystrický richtár Štefan Beňuš a prísažní… svedčia, že ich v roku 1505? (1504?) požiadal Michal Königsberger o povolenie postaviť z vlastných prostriedkov verejné kúpele, pretože staré, ktoré patrili ku kráľovskému domu, zničil v roku 1500 požiar. … mestská rada povolila M. Königsbergerovi postaviť nové kúpele na pozemku istého Ďurka a ustanovila pritom, že lazobník (Bader) má platiť mestu ročný cenzus 12 florénov, z ktorého sa bude hradiť údržba kúpeľov. Okrem toho bude lazobník povinný pripraviť chudobným zo špitálu raz za štvrťrok bezplatný kúpeľ.“
Z 30. rokov 16. stor. sa zachovalo niekoľko dobových dokumentov, ktoré sa vzťahujú ku kúpeľom, resp. k ich prevádzkovateľom – lazobníkom, ktorí v kúpeľoch fungovali aj ako ránhojiči. Napríklad listina z 6. mája 1533 uvádza: „Lazobník Vít oznámil mestskej rade, že baník Tomáš Pudko odťal mečom ruku jeho pomocníkovi Martinovi. Vysvitlo, že Martin spolu s krajčírskymi tovarišmi vyvolal výtržnosť a urazil menovaného baníka ako príslušníka slovenskej národnosti. Pudko zaplatil postihnutému 20 florénov a mestská rada upustila od jeho potrestania.“ Prevádzkovateľ kúpeľov Vít sa spomína aj o rok neskôr v dokumente zo 14. júla 1534: „Vít Bader, ktorému dalo mesto výpoveď v súvislosti s prijatím nového lazobníka majstra Alexandra, prosí mestskú radu, aby mu dovolila doliečiť doterajších pacientov a zaoberať sa i naďalej liečením chorých. Mestská rada súhlasí s podmienkou, že si nesmie na dom vyvesiť štít s nápisom Lazobník (Balbier), aby neodvádzal zákazníkov majstrovi Alexandrovi."
Mestské verejné kúpele potom fungovali viac ako štvrťtisícročie. Pravdepodobne zanikli, resp. neboli obnovené po najväčšom požiari v histórii Banskej Bystrice, ktorý 3. augusta 1761 zničil aj budovu kúpeľov.
Ján Baláž
Ďalšie zaujímavé články z histórie Banskej Bystrice si môžete prečítať v časopise Bystrický Permon