Jakub Forgács Rôzne

Bystrická gymnazistka (15) so srdcom na pravom mieste. Dominika sníva aj za malých pacientov z onkológie

Dostala nápad, ktorý obletel Slovensko a jej príbeh sa dostal až do televíznej šou. Prinášame vám rozhovor s Dominikou Geregovou (15), ktorá už počas základnej školy dokázala veľké veci pre druhých. Pre tých, ktorí pomoc najviac potrebujú. Viac nám prezradila v rozhovore...

Ilustračný obrázok k článku Bystrická gymnazistka (15) so srdcom na pravom mieste. Dominika sníva aj za malých pacientov z onkológie
Zdroj: Archív Dominiky Geregovej

Bystričanka Dominika Geregová (15) je študentkou Gymnázia Andreja Sládkoviča. Príbeh, ktorý nám toto dievča so srdcom na pravom mieste rozpovedalo, sa však začal písať ešte oveľa skôr, ako prišla na strednú školu. A je vskutku obdivuhodný…

Kedy si začala vytŕčať medzi svojimi rovesníkmi?

Na mojej základnej škole, ktorou bola Ďumbierska v Sásovej, sme už od prvého ročníka boli vedení k tvorbe projektov. Učitelia pracovali s našim talentom. Ja som vtedy začala vytvárať kreatívne veci ako náušnice či náramky. Spolužiaci boli na matematiku alebo na jazyky. V tomto som bola trošku iná.

Ako siedmačka si sa pustila do školského projektu. Rozhodla si sa ho však spraviť inak ako tvoji spolužiaci. Prečo?

Spolužiaci si väčšinou vybrali tému, o ktorej sa veľa písalo na internete a v knihách. Tak si vybrali 3 zdroje, skopírovali 10 strán a tým to haslo. Ale mali sme všetci tým pádom jeden problém a to ten, že sme nikdy nedostali bod za vlastný prínos. Ja osobne som začala rozmýšľať nad tým, čo to vlastný prínos je.

O čo si sa pokúsila?

Rozhodla som sa vytvoriť projekt, ktorý ma bude baviť a bude pomáhať aj niekomu inému.A tým, že by som priamo vyrábala výrobky, náušnice alebo náramky, tak by som do projektu dala kus seba.

Na výrobkoch si však nechcela zarobiť. Čím bol tvoj projekt výnimočný?

Nuž, na začiatku som pochopila, že nebude také jednoduché v 12 rokoch založiť si svoju živnosť. Uvedomila som si, že peniaze vlastne ani nepotrebujem a že určite môžu pomôcť nikomu inému.

Čo sa dialo potom?

Rozhodla som sa, nafotiť náramky, ktoré som doma mala, potom som ich dala na stránku s e-shopom, ktorú som vytvorila. Vybrala som si šablónu a frčalo to. Začala som predávať prvé tri náramky a jedny náušnice. Zo začiatku si niečo kúpila starká, prastarká a rodina, tak som bola šťastná, že sa to predalo. Keď končila škola, prezentovala som tento projekt.

Ako ťa vnímali spolužiaci?

Keďže o tom spolužiaci nevedeli, bolo to také prekvapenie a malo dobrú odozvu. Niečo sa v triede povrávalo, že Dominika má špeciálny projekt. Medzi spolužiakmi vznikla zároveň akási závisť.

Dokázala si ich ako siedmačka presvedčiť?

Bolo to super, lebo po prezentácii sa ku mne pridali baby, ktoré mi pomáhali vyrábať náramky. Chalani zase pomáhali s tvorbou webstránky a s technickými záležitosťami. Nepodarilo sa mi zapojiť všetkých žiakov, no pomohlo ich celkom dosť. Na škole bola neskôr aj zbierka výrobkov, ktoré nepotrebujú. V tejto téme som pokračovala aj v 8 ročníku.

Peniaze, ktoré ste vyzbierali si venovala detskej onkológii. Prečo práve toto oddelenie?

Mala som možnosť prísť na oddelenie detskej onkológie, kde som najprv vystupovala s divadlom. Začala som neskôr spolupracovať aj so Svetielkom nádeje. Konkrétne s pánom Moravčíkom.

Ďalšou súčasťou projektu je nielen predaj výrobkov, ale aj osobné návštevy, ktoré sú častokrát dôležitejšie, než samotné peniaze. Pretože ten kontakt a tá prítomnosť niekoho iného dokáže určite ešte viac potešiť ako nakúpené hračky.

Kedy si prvýkrát navštívila detskú onkológiu?

Prvýkrát na oddelení? To si pamätám! Bolo to na Vianoce, pretože tam bola vianočná atmosféra. Mohla som mať tak jedenásť rokov. Bola som tam s maminkou, s ktorou sme na oddelenie doniesli veľmi dobré vanilkové rožky. Tak sme tam rozdávali vianočné koláčiky pre deti. Vtedy som sa prvýkrát zoznámila s deťmi a vedela som, že sa tam chcem ešte určite vrátiť, lebo je tam veľmi príjemne.

Ako si to vnímala? Predsa len, pohľad na onkologických pacientov nie je zrovna najľahší…

Všetci sa ma snažili vystríhať pred tým, že to bude ťažké. Hovorili mi: "Uvedomuješ si kam vlastne ideš?“ Ale ja ako 11-ročná som nad tým vôbec nerozmýšľala a všetko som prijala tak, ako to bolo. Je tam nádherne, veselo, celé oddelenie je pestrofarebné, nie sú tam žiadne biele steny. A ja som sa z toho tešila, že tam môžem byť a že sa môžem prihovoriť deťom. A že reakcia detí bola pozitívna.

Čo sa stalo potom?

Na internete som si našla, že existuje v Banskej Bystrici Svetielko nádeje. A venuje sa presne tomu, čomu som sa ja chcela venovať, teda dobrovoľníctvu a práci s pacientmi. Pamätám sa, že som im poslala mail, že mám takúto predstavu a neviem,či by to bolo možné. Oni sa pred tým ešte s takýmto nápadom nestretli, bolo to pre ich nové. Takže ľudia potrebovali čas na to, aby to spracovali.

Možno to bolo tým, že si mala len 11 rokov. Bola si teda vo Svetielku nádeje najmladšia dobrovoľníčka?

Dá sa povedať, že áno.

Čo ste robili s peniazmi, ktoré ste vyzbierali za predaj výrobkov?

Za peniaze sme zakúpili kreatívne materiály, aby si deti mohli vyskúšať tvoriť kreatívne vecí na oddelení. Za prvých 65 eur sme nakúpili fimo hmotu, z ktorej si deti tvorili výrobky. Na začiatku som na oddelenie chodila sama. Tak dvakrát za týždeň.

Tvojmu projektu si dala názov Deti deťom. Ako sa vám darí dnes?

Už aj celý projekt je zabehnutý tak, že ho ľudia spoznávajú, keď o ňom počujú. Myšlienku som sa snažila prezentovať aj na iných základných školách mimo Banskej Bystrice. Do projektu sa zapojilo aj veľa iných škôl na Slovensku. Takže dnes sú vyzbierané sumy už samozrejme vyššie. Spolu so mnou začali chodiť na návštevy aj ďalšie deti, aby to tam na onkológii videli. Boli dokonca mladšie ako ja.

Ako vašu návštevu vnímajú deti v nemocnici?

Záleží od každého, pretože každý to berie inak. Najprv to je sranda, keď deti niekto príde pozrieť a začne sa s nimi hrať. Bolo to príjemné a veselé, určite sme tých dotyčných potešili tým, že sme prišli.

Nebála si sa presviedčať sestričky, aby ťa na oddelenie pustili?

Ja som sa nad tým tak nezamýšľala či sa bojím, bolo to pre mňa prirodzené, že chcem niečo spraviť, tak to spravím. Nerozmýšľala som ani nad prekážkami. Podľa mňa treba len veriť.

Čo všetko robíte? Aké novinky chystáte v projekte Deti deťom?

Okrem toho, že funguje webová stránka návštevy v Banskej Bystrici, plánujeme to rozširovať aj do Bratislavy a Košíc, kde sú ďalšie dve onkoooddelenia. Zúčastňujeme sa na rôznych akciách, kde robíme kreatívne dielne, na ktorých si môžu ľudia vytvoriť výrobky a nechať nám ich, aby sme ich mohli predávať na e-shope. Už len tým, že niečo vyrobili, pomáhajú deťom.

Ty si však pre deti na onkológii vysnívala veľký sen, je tak?

Presne pred rokom sa mi naskytla príležitosť, zúčastniť sa jednej televíznej šou. Volalo sa to Tanec snov. Úspešne som sa tam dostala cez tri kastingy. Následne mi oznámili, že ma vybrali do živého prenosu. Vždy jeden člen z tanečného páru bol človek, ktorý prišiel so snom a ten druhý bol celebritou. Odtancovali sme tri kolá. Bolo to komplikované, lebo môj partner bol chorý. No hlavné je, že ľudia mohli za tento sen hlasovať.

A vďaka účinkovaniu v tejto relácii si pre onkológiu získala 19 tisíc eur, na aký účel?

Týmto snom bolo vytancovať kreatívnu dielňu na detskej onkológii v Banskej Bystrici. Keď som tam chodila, stretávala som sa s problémom, že tam nie je priestor, kde by sme sa mohli s deťmi stretávať. Musela som chodiť po izbách a tvoriť tam. Preto som chcela vytvoriť väčší priestor, nazvala som to kreatívnou dielňou. Po troch kolách sme vytancovali 19 000 eur, čo je úžasné.

Kedy tento priestor budú môcť využívať malí pacienti?

Tie peniaze už má nemocnica vo svojich rukách. Pracuje sa na tom od zimy a za pár mesiacov budeme kreatívnu dielňu môcť otvárať. Bude tam aj kino, bude sa to využívať aj na muzikoterapie, na terapie so psami a zvieratami. Je to multifunkčný priestor.

Mala si počas tvojho účinkovania v televízii aj fanúšikov… Ako to vnímaš?

Bolo to pre mňa zaujímavé. Lebo na ten čas som sa stala známou tvárou a ľudia ma na uliciach spoznávali. Bolo to celé trochu stresové, lebo som po pritom musela zvládať školu. Vrcholili aj všetky písomky. Takže na jednej strane som musela veľa obetovať a neísť do Francúzska, ale výsledok stál za to.

Nestane sa človek namyslený po takejto skúsenosti?

Napríklad moja mamina, ja som to na nej videla, aj keď sa mi nepriznala, dávala na mňa nonstop pozor, či nejdem spyšnieť. Myslím si, že ma to nezmenilo, len vyformovalo. Aby som si dávala pozor, ako to funguje v tomto biznise. A bol to určite veľký zážitok do života.

Čo ti dala celá tá skúsenosť? Čím sú pre teba deti na onkológii?

S niektorými som v kontakte už dva roky. Tak už je to taký hlbší vzťah. Poznám ich príbehy, niektoré sú veselšie, niektoré nie. Myslím si, že mi to dalo veľmi veľa, pretože ak by som nemala túto skúsenosť, nemala by som také hodnoty v živote. A nevedela by som, čo so sebou, čo ma baví.

Aký význam má s odstupom času pre teba tento projekt?

Baví ma to v tom, že keď som tvorila projekt a videla som svoj výsledok na rozdiel od iných spolužiakov, tak ho vidím dodnes. A to ma naozaj teší, že viem, že to má význam. Že je tu, aj keď možno nie najväčší, ale predsa. Naozaj iba tie úsmevy, ktoré dostávam od tých ľudí, tak toto je to, prečo som sa dnes zobudila, aj keď som mala ťažký deň. Posúva ma to ďalej, pokračovať v tom zajtra aj o rok.

Čítajte tiež:

Bystričan, ktorý si vybral šľachetnú prácu: Ľuboš zasvätil svoj život pomoci malým pacientom

Rozhovor: Dominika Gregová pomáha malým pacientom
6
Galéria
Zdroj: Archív Dominiky Geregovej
Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM