Pozrite si unikátne fotky: Mrazivé momenty z augusta 1968 vo Zvolene a okolí
Množstvo vojakov, tankov a vystrašených ľudí. Tak to vyzeralo aj vo Zvolene a jeho okolí, keď nás pred 52 rokmi obsadili armády Varšavskej zmluvy. Vo Zvolene sa najznámejšou obeťou okupácie stal Jozef Levák. Pozrite si fotogalériu unikátnych fotiek zo Zvolena a okolia.
Pozrite si unikátne fotky: Mrazivé momenty z augusta 1968 vo Zvolene a okolí
Množstvo vojakov, tankov a vystrašených ľudí. Tak to vyzeralo aj vo Zvolene a jeho okolí, keď nás pred 52 rokmi obsadili armády Varšavskej zmluvy. Vo Zvolene sa najznámejšou obeťou okupácie stal Jozef Levák. Pozrite si fotogalériu unikátnych fotiek zo Zvolena a okolia.
„Vojská Varšavskej zmluvy, ktoré 21. augusta 1968 vpadli do Československa, mali absolútnu prevahu, čo sa týka všetkých druhov zbraní a počtu vojakov. Ozbrojený odpor bol teda ťažko mysliteľný,“ hovorí historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa (ÚPN).
Zahynul pod pásmi tanku
V deň začiatku okupácie 21. augusta 1968 zhruba o 16:45 si 38 – ročný Jozef Levák na Námestí SNP ľahol na cestu pred kolónu tankov. Zahynul pod pásmi sovietskeho tanku. Jozefovi Levákovi odhalili pamätnú tabuľu, ktorá je v blízkosti miesta jeho smrti na Námestí SNP vo Zvolene. Jej autorom je výtvarník Fero Guldan a okrem mena a faktov o smrti Jozefa Leváka je na nej aj báseň Ľubomíra Feldeka Hodiny milosrdných bratov, ktorá vyšla v decembri 1968 v Slovenských pohľadoch.
„Podstatné je meno Jozefa Leváka, to je veľké a vidieť ho z diaľky. Ďalšie údaje aj báseň sú menším písmom, aby divák, ktorého to zaujme, musel prísť bližšie. V kontraste s bronzovou tabuľou je kytica z hrdzavých drôtov,“ uviedol Guldan. Podľa neho sa Levák vyníma spomedzi ostatných obetí okupantov tým, že zahynul z vlastnej vôle. Jeho čin je podľa Guldana porovnateľný s upálením Čecha Jana Palacha.
Tanky, delá, lietadlá a divízie vojakov
„Československá armáda bola integrálnou súčasťou vojsk Varšavskej zmluvy a ako taká mala vypracované plány na obranu proti vojskám NATO. O útoku vojsk spriatelených štátov sa ani neuvažovalo. Je aj otázne, do akej miery by československá armáda bez spojenia s veliteľským štábom Varšavskej zmluvy bola bojaschopná,“ povedal Jašek.
V prvej inváznej vlne nasadila Varšavská zmluva 165-tisíc vojakov a 4600 tankov. Na slovenskom území bolo v prvej etape nasadených 48-tisíc sovietskych, 10 300 maďarských a tisíc bulharských vojakov. „Celkovo sa invázie zúčastnilo 27 divízií a viac ako pol milióna vojakov. Invázne vojská disponovali 6 300 tankami, 2 000 delami, 550 bojovými a 250 dopravnými lietadlami,“ doplnil historik.
Odpor by priniesol omnoho viac obetí
V prípade, ak by sa postupujúce vojská stretli s ozbrojeným odporom, bolo by podľa neho nepochybne viac obetí na životoch a Sovietov by to utvrdilo v ich presvedčení o existencii kontrarevolúcie. Invázne vojská podľa historika narazili na ostrú protisovietsku atmosféru, pasívny aj aktívny odpor obyvateľstva.
„Vyvrcholenie protestov priniesli udalosti roku 1969, najskôr v marci tzv. hokejový týždeň, keď dve víťazstvá čs. mužstva nad Sovietmi vyvolali vlnu eufórie, ústiacu do protisovietskych demonštrácií. Práve tieto nepokoje využili Sovieti na odstránenie Dubčeka z pozície 1. tajomníka ÚV KSČ a jeho nahradenie Husákom,“ dodal.
Najintenzívnejšie demonštrácie proti režimu so sebou prinieslo prvé výročie augustovej okupácie. „V niektorých mestách dokonca vyrástli na uliciach barikády. Nové stranícke vedenie na čele s Husákom pomocou bezpečnostných oddielov však demonštrácie krvavo potlačilo, výsledkom čoho boli dokonca obete na ľudských životoch. To bol aj smutný koniec Pražskej jari,“ uzavrel Jašek.
Dôležité signály z Banskej Bystrice
Významnú úlohu zohrávalo vysielanie banskobystrického štúdia Československého rozhlasu. Redaktori z Banskej Bystrice do vysielania vstupovali slovami: „Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica,“ čím pripomínali odkaz svojich predchodcov z čias Slovenského národného povstania. „Oni burcovali národ do boja proti fašizmu a my sme národ skôr pacifikovali a brzdili, aby neprovokoval. Aby sa do ľudí nezačalo strieľať,“ povedal vtedajší redaktor Fedor Mikovič.
Sovietski vojaci do štúdia vtrhli až tesne pred polnocou, 24 hodín po vstupe vojsk na československé územie. Pracovníci štúdia museli ihneď opustiť svoje pracoviská. Na druhý deň však vysielali pomocou krátkovlnného vysielača z budovy posádkovej správy, na tretí deň postupne z ďalších utajovaných pracovísk zriadených v Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a v Krajskej správe spojov.
Podľa literárneho vedca Milana Jurča, vtedajšieho redaktora, taká súdržnosť Slovákov, aká bola v tých dňoch, nebola nikdy predtým ani odvtedy. „Vedeli sme, že robíme dobrú vec, že pravda je na našej strane. A keď má človek toto vedomie, verí aj v to, že raz príde aj spravodlivosť. Prišla aj tá naša, žiaľbohu trošku neskoro, takže tých dvadsať rôčkov sme si vytrpeli,“ povedal Jurčo, ktorý počas normalizácie nemohol pôsobiť na vysokej škole a pracoval v Ústave lúk a pasienkov.
Foto: Ústav pamäti národa (Ján Kučerák)
