Zbiera úspechy na majstrovstvách, cez deň vedie tretiakov. Bystrická učiteľka na korčuliach v ROZHOVORE
Na ľad sa s hokejkou prvýkrát postavila, keď mala osemnásť rokov. Preplakala desiatky zápasov, no i napriek tomu to nevzdala. Dnes je Martina Chmelíková veľkou inšpiráciou pre deti v škole. Veď v hokejbale sa prebojovala na majstrovstvá Slovenska a v ringette až na svetový šampionát.
Martina Chmelíková (28) nie je obyčajnou učiteľkou. Svojim žiakom ide príkladom, ako sa nevzdať a tvrdo na sebe pracovať. Okrem toho, že učí na Radvanskej základnej škole, trikrát do týždňa korčuľuje na lade. Hokej však nie je jediné, čo ju baví. Športových výziev má ďaleko viac. O tom nám však už porozprávala v rozhovore…
Kedy si sa prvýkrát postavila na korčule?
Spomínam si, že ma ako dieťa mama zobrala na verejné korčuľovanie. No prvýkrát som sa „hokejovo“ postavila na korčule, keď som mala osemnásť rokov. S kamarátkou sme sa slnili na pláži a našli sme inzerát v novinách o tom, že bystrické hokejistky robia nábor nových dievčat. Rovno z pláže sme sa prišli ukázať na prvý tréning a odvtedy som tam.
Aké boli tvoje prvé športové zážitky?
Je to zvláštne, no prvé hokejové zážitky boli veľmi ťažké. Desiatky zápasov som preplakala. Tréner nechápal, ako môžem vôbec cez tie slzy niečo vidieť. Bystričanky boli väčšinu času v druhej polovici ligovej tabuľky. Prehrávali sme väčšinu zápasov. No aj napriek tomu, že to bolo ťažké, tak som sa nevzdala. Hokej mi dal veľa do života. Nikdy som neoľutovala, že som s ním začala. Doteraz s najlepšími kamarátkami – spoluhráčkami, spomíname na mnohé úsmevné príhody.
Čo ťa na hokeji fascinuje najviac?
Asi kolektívnosť. To, že na ľade človek nie je sám, že má niekoho, kto bojuje s ním.
Ako vyzerá tvoj tréning?
Momentálne hrávam za Zvolen, keďže Bystrica posledné tri roky nehrá ligu. Takže na tréning cestujeme do Zvolena, väčšinou trikrát do týždňa. Posedíme v šatni, porozprávame sa s dievčatami popri obliekaní do výstroje a potom sa presúvame na ľad. Tréning vedie tréner. Na začiatok máme rozkorčuľovanie a rozcvičenie, pokračujeme cvičeniami, prihrávkami a streľbou a na záver tréningu si zvykneme zahrať. Soboty zvykneme mať zápas. Samozrejme, snažím sa ešte trénovať aj individuálne.
Okrem hokeja sa venuješ aj iným športom, na mieste dlho neposedíš…
Áno, no väčšina z nich má k sebe veľmi blízko. Hrám hokejbal, ringette, behám, venujem sa jumpingu a v poslednom čase som začala s lukostreľbou. Som proste ten typ, čo ho nebaví sedieť doma pred televízorom. Popravde, ani neviem, čím ma oslovili. Možno tým, že nie sú úplne tradičné. A hlavne veľmi záleží na ľuďoch, s ktorými trávim čas pri jednotlivých športoch.
Aké úspechy si dosiahla v športe?
Za najväčší úspech považujem reprezentáciu na Majstrovstvách sveta v ringette, ktoré sa konali na prelome rokov 2015 a 2016 v Helsinkách. Vypočuť si hymnu po víťaznom zápase považujem za najsilnejší moment v mojom športovom živote. Určite za úspech rátam aj obhájenie bronzových medailí na Majstrovstvách Slovenska v hokejbale žien, ktoré sa konali minulý víkend v Martine.
Svoju „kariéru“ tak trochu kombinuješ z učiteľstvom. Vedia deti, že majú pred tabuľou hokejistku?
Samozrejme. Motivujem ich k pohybu a športu od prvej triedy. Dokonca im nosím vždy aj medaile ukázať.
Čo ťa baví na práci učiteľa najviac?
Úplne najviac ma baví práca s deťmi. Rada učím. Mám tretiakov, ktorých som si vychovala od prvej triedy. Sú to veľmi šikovné deti, ktoré ma doslova bombardujú otázkami. Okrem toho som po celej škole známa tým, že zbožňujem laminovačku.
Si prísna?
Áno, ale láskavá zároveň. Od „svojich“ detí vyžadujem veľa, no zároveň im veľa dávam. Verím v to, že keď „mi“ vyrastú a odídu na stredné školy, vždy si nájdu cestu prísť ma pozrieť a zaspomínať si na všetko, čo sme spoločne zažili.
Nebojíš sa zmerať si sily so svojimi žiakmi?
Vždy sa nechám nahovoriť na akékoľvek derby proti žiakom. Každý rok mávame vianočný futbalový turnaj, učitelia proti žiakom.
Prečitajte si aj:
Milan Kyseľ: Jeden z mužov, ktorí dostali bystrických hokejistov medzi európsku univerzitnú špičku
