Základné veci o SNP nevedia ani vysokoškoláci
Aj keď výročie Slovenského národného povstania oslavuje každý rok 29. augusta celé Slovensko, základné fakty o povstaní niekedy nevedia ani vyštudovaní vysokoškoláci. Uviedol to priamy účastník bojov, plukovník Eugen Kropilák.
„Mňa, starého 87-ročného človeka mrzí najmä to, že ešte aj študenti na gymnáziách mnohokrát nevedia o Povstaní takmer nič. A Bratislava je na tom najhoršie,“ povedal Kropilák. Dodal, že v malých mestách je predsa len väčšia spätosť s tradíciami SNP, na školy chodia spomínať aj veteráni. „Ja som bol partizán, dvadsaťročný dobrovoľník,“ povedal. Už pred začiatkom Povstania s ďalšími študentmi v Ružomberku sledovali vlaky odvážajúce vojakov na východný front. „Bolo tam napríklad napísané ‚Smrť fašizmu‘,“ spomína Kropilák. Dodáva, že slovenskí vojaci nechceli bojovať na strane Nemecka a na fronte potom mnohí z nich prebehli k Červenej armáde.
„Ja som miloval prírodu už vtedy, aj v armáde som bol telocvikár,“ hovorí otec špičkového slovenského basketbalistu Stanislava Kropiláka. „Zobral som ruksak, sám, bez všetkého som išiel do Ľupče, prihlásil som sa na hornom konci. Tam ma preverovali. Povedali, že ma môžu zabiť. Dostal som dva kufríky s mínami a pušku a išiel som na Prašivú, kde bolo stredisko,“ spomína Kropilák. „Aj teraz idem na Donovaly, odkiaľ vidieť na Prašivú, na miesta, kam dopadali desanty,“ dodáva. V tábore na Prašivej boli podľa neho stany postavené z padákov. „Tam bol základný výcvik, trval asi desať dní. Streľba, plazenie aj politická prednáška Rusov, ktorí už prešli bojom. Napríklad nášmu veliteľovi, Mečislavovi Bohinskému, vyvraždili celú rodinu. Ako osemnásťročný prešiel k partizánom, bojoval, až napokon prešiel na Slovensko,“ spomína Kropilák.
„Po tomto naozaj zbežnom výcviku už nás nasadzovali na prieskum do Považia a chodili sme na prepady,“ dodáva. „Mali sme odborníkov, ktorí vedeli manipulovať s výbušninami, vyhadzovali sme mosty,“ pokračuje. „Prvého sme pochovali v Nemeckej Ľupči, Janka Kaliského. Vedeli, že je nábožný, tak sme poprosili farára, aby odbavil ten obrad. A na záver sme spievali Kto za pravdu horí. Potom sme to tak robili vždy, keď sme pochovávali partizána, bola to taká rozlúčka s tým mŕtvym,“ povedal Kropilák. „Prešli sme do Bystrice a potom zo Starých hôr peši do Turca, kde vtedy vojaci dostali nezmyselný rozkaz, odísť z Turca, to bolo v polovici septembra. A brigády Stalina a Jegorova, sme to obsadili,“ povedal Kropilák, ktorý sa s Alexejom Semionovičom Jegorovom spoznal aj osobne.
Napriek relatívne vysokému veku chce Kropilák napísať o partizánskom boji, najmä kvôli názorom niektorých historikov o banditizme časti partizánov. Kropilák to považuje za okrajový jav. „Mnohí títo mladí, vysoko vzdelaní ľudia hovoria nezmysly. Dokonca som čítal, že najprv sme mali obrátiť zbrane na desanty, ktoré chodili do Nízkych Tatier,“ poznamenal Kropilák.
Zdroj a foto: TASR