Vysielač Banská Bystrica bojoval proti okupantom

„Banskobystrické štúdio Československého rozhlasu sa po okupácii v roku 1968 poslucháčom v celom Československu prihlasovalo ako Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica. Kontinuálne sme tak formou, technickými možnosťami a obsahom vysielania nadviazali na našich predchodcov z roku 1944,“ povedal vtedajší redaktor Rádiovíkendu banskobystrického štúdia Fedor Mikovič.

Banskobystrický rozhlas mal v čase invázie šťastie, že sídlil v odľahlej časti mesta a sovietski okupační vojaci ho, na rozdiel od bratislavského a košického štúdia, ktoré prestali vysielať 21. augusta už okolo deviatej hodiny ráno, nestihli včas obsadiť. Keď ho napokon tesne pred polnocou predsa len získali pod kontrolu, redakcia už bola schopná vysielať z náhradných priestorov. Rádio prinášalo správy o pohybe sovietskych vojsk, prvých obetiach, ale aj výzvy na to, aby sa občania nepokúšali okupantom odporovať silou. „Málokde sa povie historická pravda, že prvé dni od začatia okupácie Československa v roku 1968 sme v éteri zostali len my v Banskej Bystrici a pražský, neskoršie plzenský rozhlas. Až po niekoľkých dňoch sa do Rozhlasovej štafety zapojili bratislavskí kolegovia,“ pripomenul Mikovič.

Štafetu ilegálnych vysielačov koordinovalo centrum v Prahe a zapojenie banskobystrického rozhlasu do nej sprostredkoval jeho riaditeľ Ján Like. Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica postupne vysielal z ilegálnych pracovísk vo vtedajšej Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a napokon v Krajskej správe spojov. Na vysielaní sa podieľali technici Karol Demuth a Vlado Lehoťan, redaktori Ota Plávková, Zdeno Oravec, Milan Jurčo, Števo Turňa, Imro Čierny, Janko Baláž, Fedor Mikovič, Osvald Zahradník, vtedajší riaditeľ Ondrej Bartoš a externá hlásateľka Milina Vlnová. Ich spomienky dnes rekapituluje na viacerých paneloch expozícia Ostrov slobodného slova v banskobystrickom Múzeu SNP. // „Mne v prvý deň okupácie pripadla úloha pripravovať vysielanie po technickej stránke. S riaditeľom Bartošom a redaktorkou Plávkovou sme počúvali bratislavské vysielanie. Z reproduktora znela neutrálna hudba. O okupácii ani slovo. Preladili sme na Prahu a počuli sme hluk tankov, výstrely a výkriky ľudí. Ota Plávková navrhla, aby sme na banskobystrický vysielač prepojili pražskú moduláciu. Stalo sa, a tak poslucháči na strednom Slovensku už v ranných hodinách mali možnosť zoznámiť sa s aktuálnou situáciou v hlavnom meste Československa,“// spomína Karol Demuth, vtedajší zástupca vedúceho techniky. „Mojou úlohou v prvý deň okupácie bolo nadviazať kontakt s niekým, kto by bol schopný po rusky sa prihovoriť vojakom a dôstojníkom okupačných jednotiek. Pravdaže, hneď som si spomenul na svojho dlhoročného priateľa, syna slovenského legionára a matky Rusky, partizána–rozviedčika a parašutistu, zaslúžilého majstra športu, pedagóga Vladimíra Hlôšku,“ hovorí Milan Jurčo.

Mikovič spomína na časy Rozhlasovej štafety, keď sa okupačné vojská snažili pomocou mobilných radarov lokalizovať stanoviská jednotlivých vysielačov. Tie si však práve preto navzájom podávali „štafetu“ a striedali sa pri vysielaní z rôznych stanovísk. „Jeden takýto záťah bulharskej vojenskej posádky obrneného transportéra sme zažili v budove Stredného odborného učilišťa spojov na Tajovského ulici. Pražský kolega nás práve vyzval vstúpiť do vysielania, prihlásil som sa obligátnym ‚Tu Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica‘, prečítal som prvú správu, slovo som odovzdal Hanke Kútikovej a zrazu periférne vnímam naliehavé gestá Milana Jurča, ktorými naznačoval, že von, na ulici sa čosi deje,“ //uvádza. Po ulici sa práve blížil obrnený transportér, ktorý lokalizátorom pátral po vysielačoch. //„Okamžite som priskočil k mikrofónu, nechal Hanke dopovedať poslednú vetu správy a odovzdal som pomyselný štafetový mikrofón do Prahy,“ dodáva.

Súčasťou výstavy v Banskej Bystrici sú aj ukážky telegramov, ktoré rôzni jednotlivci, kolektívy a inštitúcie posielali v auguste 1968 do rozhlasu. „Vyzývame všetky organizácie protifašistických bojovníkov na celom svete, aby u svojich vlád protestovali proti porušeniu štátnej suverenity, slobody a nezávislosti Československa,“ vyjadrilo sa napríklad vedenie Zväzu protifašistických bojovníkov na Slovensku. Montéri zo Strojární Sedlčany sa zasa obávali o osud československých predstaviteľov odvlečených do Sovietskeho zväzu. „Žádáme od velení okupačních armad informaci, jakým způsobem, jakými prostředky a kdo odpovídá za bezpečnost našich násilím unesených a v Moskvě internovaných vládních představitelů generála Svobody, Dubčeka a Černíka,“ uvádzajú v texte telegramu.

Atmosféru súdržnosti sa však okupantom postupne darilo rozbíjať. Keď v septembri na mimoriadnom zjazde KSČ Gustáv Husák označil za neregulárny pražský „produbčekovský“ 14. zjazd, údajne preto, že sa na ňom zúčastnilo málo zástupcov Slovenska, redaktorka banskobystrického štúdia Ota Plávková protestovala ako jedna z prvých. Ako jedna z prvých potom aj musela z Československého rozhlasu odísť. Za účasť na augustovom vysielaní boli postupne potrestaní výpoveďou zo zamestnania Ján Baláž, Ondrej Bartoš, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Mikuláš Kováč, Viliam Mráz, Zdeno Oravec, Ota Plávková a Štefan Turňa. Karol Demuth a Štefan Ivančík prišli o funkcie. Štátna bezpečnosť vyšetrovala a neskôr perzekvovala tak pracovníkov rozhlasu, ako aj ich rodiny. V roku 1989 boli všetci rehabilitovaní, viacerí z nich sa však už k svojmu pôvodnému povolaniu nevrátili.

Zdroj a foto: TASR