V hostincoch do signálu zvona aj zakázaný hazard...Ako sa pred stovkami rokov bavili Bystričania?

Podniky, krčmy či tanečné kluby sú aktuálne v kurze. V našom meste sa však podobným formám trávenia voľného času darilo aj pred rokmi. Nazreli sme do poriadne dávnej histórie Banskej Bystrice!

Jakub Forgács

Bystričania v 16. storočí svoj voľný čas trávili najrôznejšími spoločenskými alebo súkromnými aktivitami. Medzi nimi nechýbali napríklad ani oslavy najrôznejších vnútropolitických a vojenských záležitostí, účasť na hostinách usporiadavaných po voľbách nových richtárov a po menovaní mestských cirkevných hodnostárov, či oslavy cirkevných sviatkov.

Intímnejšie formy trávenia voľného času predstavovali predovšetkým rôzne kultúrne (divadelné, hudobné, literárne, čitateľské, zberateľské) aktivity a dokonca aj športové aktivity. Napriek všetkému, jednoznačne najobľúbenejším spôsobom trávenia voľného času mužskej populácie Banskej Bystrice bolo vysedávanie v hostincoch alebo výčapoch. S tým bola spojená aj konzumácia alkoholických nápojov, predovšetkým piva a vína.

Na signál zvona

Právo variť pivo mal každý majiteľ domu v meste a majitelia tých domov, ktoré stáli na námestí, mali navyše právo obchodovať s vínom. Ako výčap teda mohol slúžiť a aj slúžil prakticky každý dom v meste. Mestská rada proti takémuto spôsobu trávenia voľného času, ktorý podporoval rozvoj obchodu s nápojmi a potravinami v zásade nič nenamietala, ale upravovala, resp. pokúšala sa upravovať takto strávený čas obmedzovaním jeho dĺžky vo večerných hodinách a usilovala sa potlačiť uvoľnené a hlučné správanie konzumentov.

Signálom pre ukončenie prevádzky hostincov bol zvuk tzv. Pivného zvona (Bierglocke), ktorý zaznel o deviatej hodine večer a po jeho zvonení sa konzumenti mali v tichosti rozísť do svojich domovov. Hostince mali zostať zatvorené a zakázaný bol aj predaj nápojov na ulicu okoloidúcim. Po celú noc platil zákaz pohybovania sa po uliciach mesta a občania mali dodržiavať nočný kľud.

Realita však bola celkom odlišná a mestská rada bola preto nútená často prijímať nariadenia v podobe všeobecne záväzných štatútov, ktorými zakazovala dlhé vysedávanie v hostincoch po záverečnej hodine. S obsahom štatútov každoročne verejne oboznamovala v deň sviatku svätého Juraja všetkých obyvateľov mesta. Štatúty boli tiež vyvesené na rohoch mestského hradu a mali ich k dispozícii aj strážni drábi a všetci štvrťmajstri, ktorí ich čítali na uličných zhromaždeniach mešťanov.

Toto opatrenie sa však v praxi ukázalo len ako veľmi málo účinné a mestská rada bola nútená konštatovať, že „každoročné príkazy a zákazy takmer nikto nedodržiava a nerešpektuje a má ich len vo veľmi malej vážnosti, ako to ukazujú každodenné skúsenosti.“ Občania napriek zákazom vysedávali v hostincoch aj po záverečnej hodine.

Okrem konzumácie nápojov a potravín sa zabávali hrami v karty a kocky, počúvali hru na husle, spievali a tancovali, alebo len produkovali veľký hluk. Zábavy často vyústili v spory a hádky, ktoré neraz končili bitkami a aj vážnymi zraneniami. Často sa nerešpektovali ani príkazy dodržiavania nočného kľudu a konzumenti sa do svojich domovov neraz vracali s hudbou, so spevom, krikom, prípadne sa zabávali robením najrôznejších výtržností.

Zákaz po deviatej večer

Takého uvoľnené správanie malo zrejme stúpajúci charakter. Najstarší zachovaný štatút mestskej rady z roku 1536 totiž zakazoval výčap nápojov v hostincoch po deviatej hodine večer ako aj potulovanie sa po nočných uliciach, ale za porušenie zákazu ešte nestanovoval žiadny trest. O dva roky neskôr už ďalší štatút zakázal výčap nápojov v hostincoch po deviatej hodine večer a pod hrozbou pokuty 10 zlatých zakazoval po záverečnej hodine všetky hry v hostincoch. Rozšírené obmedzenie určoval štatút z roku 1544. Podľa neho sa za hru v kocky alebo karty po záverečnej hodine majiteľ hostinca potrestal pokutou 10 zlatých a každý jeden hráč, ktorý prekročil zákaz, musel zaplatiť pokutu päť zlatých. Za výčap nápojov po záverečnej hodine v hostinci alebo na ulici sa hostinský potrestal pokutou desať zlatých. O rok neskôr ďalší štatút zopakoval zákazy a pod hrozbou pokuty desať zlatých zakázal aj pohyb po nočných uliciach.

Je zaujímavé, že mesto sa aj v nasledujúcich rokoch (1566, 1568, 1588, 1598) obmedzilo na vydávanie neúčinných štatútov a na vyberanie pokút, ale nikdy nepristúpilo k zákazu prevádzky hostincov. Pokuty sa pritom nevyhýbali ani takým významným občanom ako bol napríklad banskobystrický a augsburský mešťan a banskobystrický senátor Juraj Königsberger alebo Ulrich Donnerstag, ktorí za vysedávanie v hostinci po záverečnej hodine v roku 1539 do mestskej pokladnice zaplatili po desať zlatých pokuty. Mestská rada sporadicky prikročila aj k menej tradičným trestom – napríklad v roku 1575 bol potrestaný Gašpar Thöndl za vysedávanie v krčme po záverečnej pokutou vo výške 1000 tehál, ktoré mal predať a výnos z nich odovzdať v prospech chudobných v špitáli svätej Anny.

S porušovaním dodržiavania záverečnej hodiny ruka v ruke kráčali hluk, spev, tanec, hádky, bitky a rôzne výtržnosti. Veľmi často boli pokutovaní hudobníci – napríklad v roku 1541 huslista za hru na svoj nástroj vo sviatočný deň dostal pokutu štyri zlaté a v roku 1549 traja huslisti za hru mimo povolenej doby počas veľkonočných sviatkov zaplatili pokutu po 50 denárov. Zábava občas, tak ako to bolo napríklad v roku 1546 alebo 1558, vrcholila v meste zakázanou streľbou alebo pouličnou bitkou ako to bolo v roku 1543, kedy sa počas oneskorenej cesty z hostinca pobili vážení občania, kožušnícky majster Ján Kurschner, jeho brat Juraj a Ján Rueb. Majster Ján Kurschner sa zaplietol do bitky aj počas Veľkej noci v roku 1549, kedy so zbraňou v ruke ohrozoval mestského nočného strážcu. Spolu s ním bol za neoprávnený výčap vína potrestaný aj mäsiarsky majster Juraj Myrus (alias Juraj Gross), Ján Werner a vdova po senátorovi Antonovi Schneiderovi.

V roku 1528 vo výčape Juraja Schaffera spôsobil výtržnosť Ján Kopperschmidt a navyše prítomných ohrozoval mečom a kuchynským nožom. Je zaujímavé, že na príhovor thurzovsko – fuggerovských faktorov a na záruku viacerých mešťanov a šiestich pracovníkov medeného hámra ho mesto prepustilo z väzenia a nepotrestalo. Neprístojne sa v roku 1543 zachoval aj krakovský a banskobystrický mešťan a významný obchodník Fridrich Schilling, ktorý cestou z hostinca v noci otvoril mestskú bránu pri špitáli a vypustil ňou von z mesta svojich spoločníkov. Za tento priestupok ho však neminula pokuta.

Proti hrám v kostoloch

Obľúbenou zábavou konzumentov boli hry v karty a kocky, ale hrávali sa aj tabuľové hry – dáma a šach. Hralo sa priamo vo výčapoch, alebo v susediacich špecializovaných herniach. Zakázané boli hazardné hry o peniaze. Preto napríklad v roku 1533 mestská rada potrestala za hazardnú hru troch mešťanov – Štefana Kreusela, akéhosi Randušku a Pavla Heuera väzením a pokutou po desať zlatých. Trestala sa aj falošná hra – napríklad v roku 1557 za falošnú hru mestská rada potrestala troch hráčov, pričom jeden musel zaplatiť pokutu 40 zlatých a dvaja po desať zlatých. Pitiu a hrám sa pritom venovali aj strážcovia a drábi, ktorí mali dohliadať na dodržiavanie poriadku v meste, ako sa to dozvedáme zo štatútu z roku 1568.

Niekedy však vážnymi dôsledkami končili aj hry, ktoré sa nehrali o peniaze. Ochotných a vášnivých hráčov bolo v meste zrejme viac než dosť a preto vôbec neprekvapí, že zvonolejársky majster Valentín Schreiber z Viedne, ktorý mal v Banskej Bystrici v roku 1571 nanovo odliať poškodený Banícky zvon, si tu veľmi ľahko našiel partrnerov na hru a viac než zvonu sa venoval svojej vášni. Pitie vína a hra v šachy a dámu majstra zamestnávali natoľko, že prvé odlievanie zvona sa nepodarilo. Nápravu podľa vyjadrenia mestskej rady vykonala až majstrova manželka, ktorá Valentína Schreibera na dobu potrebnú pre opakované vyhotovenie formy a odliatie veľkého zvona dokázala izolovať od oboch vášní a dielo sa mu tak napokon v roku 1572 podarilo úspešne dokončiť.

Hry sa pritom nevyhýbali ani takým miestam, akým bol kostol. Svedčí o tom napríklad nariadenie mestskej rady z roku 1555, ktoré mešťanom počas bohoslužieb zakazuje v kostole „žrať, slopať, hrať a iným spôsobom sa verejne hanebne a rúhavo správať“. Takého správanie však nebolo iba banskobystrickou špecialitou, na základe informácií z cestopisov arabských a tureckých cestovateľov by sme dokonca mohli povedať, že to v tomto období bolo celkom bežné správanie. Veru, aj takíto boli naši predkovia.

Čítajte tiež:

Poplatky za zvery z pod cecka aj od ťarchy pešiakov… Pozrite, za čo všetko sa kedysi na bystrickom trhu vyberali peniaze

Aj k takýmto pikoškám došlo na bystrickom trhu: Predaj zlého masla i falošné mince v obehu

Návrat do slávnej histórie Bystrice: Keď pod Urpínom vyrástol naj skokanský mostík v Československu!

Zábery, ktoré by bola škoda nevidieť: Zaspomínajte si, ako vyzerala Bystrica pred desiatkami rokov

V Bystrici kedysi prevládali nemčina aj maďarčina: Ako sa volali známe ulice či námestia pred stovkami rokov?

Pozoruhodnosť, o ktorej vie iba málo Bystričanov: Takýto zemepis uzrel svetlo sveta v našom meste!

Cenník bystrického hotela z čias dávno minulých: Koľko kedysi pod Urpínom stálo ubytovanie, či pivo!

Bystrica v prúde času zažila vzostupy aj pády: 10 historických míľnikov, ktoré formovali naše mesto

Dominanta nášho námestia v prúde času: História Hodinovej veže, ktorú nepoznajú ani mnohí Bystričania

Zdroj: Igor Graus / Permon.eu

Foto: ilustračné

Odporúčame