Striebro Handzuša a Surového sa zatrblietalo aj na úrade
Na strieborné dozvuky slovenských hokejistov na MS nadviazal vo svojom sídle aj primátor Banskej Bystrice Peter Gogola. V rýchlosti sa pospomínalo na emócie, zavtipkovalo a zložil sa aj hold úspechu, ktorý vyvolal oslavný pohyb v celom národe. Odchov
Oslavy postupne utíchajú a nastáva realita každodenného života, aj toho hokejového. Michal Handzuš pozvoľna preraďuje výhybku na pokojnejšiu koľaj. „Už sa snažím oslavy ukončiť, ešte zopár oficialít a vrátim sa do normálneho života. Nad budúcnosťou slovenského hokeja, napriek ťažkým časom v kluboch, sa treba pozitívne zamyslieť. Aj nám veľa ľudí pred šampionátom neverilo a čo sme dokázali. Teraz by malo nastať niečo podobné. Myslím najmä na deti, aby mali kde športovať, korčuľovať, aby si mohli splniť také sny, aké my tento rok.“
Na jednej strane striebro, na druhej sa hovorí o obrovskej kríze domáceho hokeja. „V našom tíme sa ukázalo, že máme mladých chalanov, ktorí môžu dokázať veľké veci,“ myslí si Michal Handzuš. „Čo všetko ešte treba je jasné, hlavne zaplátať najväčšie diery, vybudovať štadióny, vychovať trénerov, začať od mládeže. Veľa detí miluje hokej, no nemajú sa kde prejaviť, alebo hrajú v biednych podmienkach. My všetci, regióny a nakoniec vláda by sa mali spoločne pousilovať, aby sa hokej na Slovensku so všetkou dôstojnosťou rozvíjal ďalej a neživoril.“
Tomášovi Surovému imponoval kolektív, ktorý dosiahol na svetovom šampionáte zdanlivo nemožné. „V Prahe možno ešte zaznejú v mojej klubovej šatni nejaké podpichovačky, no predsa len, po lete už budú iné priority. Oslavy netrvajú večne, ani gratulácie. Už asi toho bolo dosť. Čo však v pamäti nepochybne vydrží je súdržnosť. Vždy sme ťahali ako jeden tím, aj pri oslavách. Náš kolektív by som prirovnal k pumpujúcemu zdravému srdcu, jeho pulz bol rovnaký, vyvážený, bez výkyvov.“
Kondičný tréner Roman Švantner prežil pri národnom tíme premiéru a teraz sa možno bude musieť od vyťaženosti rozkrájať. „Najviac mi v pamäti zakotvila sila kolektívu a jeho emócie. Najskôr uvoľňujúce po splnení základného cieľa, postupu na olympiádu a do samotného štvrťfinále. A potom sa pri každom víťazstve stupňovali, až nakoniec dospeli do prchavého smútku po prehre vo finále. Nadšenie však zostalo z toho, čo chalani dokázali.“ Región pôsobí rovnako, ako jeden organizmus. Roman Švantner: „Bol by som veľmi rád, a my všetci sa budeme o to snažiť, aby sa na úspech nezabudlo. Pred desiatimi rokmi sa pompézne oslavovalo zlato, no o dva tri týždne všetko utíchlo. Dúfam, že sa viac zatlačí na sľuby politikov a že štát začne naozaj šport podporovať.“
Aj Roman Švantner si dopraje teraz oddych a popri tom bude zvažovať. „Rodina ma nevidela dva mesiace. Určite by som chcel pokračovať v reprezentácii, veľa hráčov z nej budem mať v individuálnej kondičnej príprave. Pôsobím aj pri futbale, do banskobystrickej Dukly príde nový tréner a podľa toho, aký bude záujem a aká sa nájde spoločná reč, sa zariadim.“
bystrica24.sk/TASR