Milan Kyseľ: Jeden z mužov, ktorí dostali bystrických hokejistov medzi európsku univerzitnú špičku
Ženy na hokej síce nebalil, ale môže sa pochváliť sériou hokejových úspechov doma i v zahraničí. Podarilo sa mu poskladať hokejový tím UMB a vyhrať dve medaily v európskej lige. Nielen o tom, ako bystrickí hokejisti valcujú súperov, nám prezradil v rozhovore...
Milan Kyseľ začínal svoju hokejovú kariéru v Brezne. Nevzdal sa jej ani na strednej škole. O pár rokov neskôr sa stal generálnym manažérom UMB hockey team Banská Bystrica. S chalanmi tvrdo zamakali a dnes sa teší z jedného úspechu za druhým.
Na ľad si sa prvýkrát dostal ako šesťročný. Pamätáš si vďaka komu?
K hokeju ma priviedli rodičia, teda otec. Keďže je na Slovensku populárny, skúšali, či ma nechytí.
Čo tvoj prvý hokejový zážitok?
Keď som mal šesť rokov, prišiel som prvýkrát na tréning prípravky. Otec mi neskôr prezradil, že ma odtiaľ zobral s plačom. Vraj sa mi nepáčilo, že je tam pán, ktorý po nás stále kričí a stále niečo chce. Dnes už predpokladám, že to bol tréner.
Hrať hokej je frajerina. Je to tak?
O dva roky som sa vrátil k hokeju opäť. Bolo to v období, keď to bol populárny šport aj medzi spolužiakmi, ktorí sa v triede chválili, že chodia na hokej. Najprv išlo o akúsi prestíž medzi kamarátmi, potom ma to chytilo úplne. Hokej som hrával do nejakých 18-tich rokov v breznianskom klube. Bola to druhá liga, vnímal som to skôr ako zábavu. Musím sa priznať, že ja som nepatril k hráčom, ktorí mali možnosť v budúcnosti zažiariť, skôr k priemeru.
Aké si mal ambície?
Myslím, že také ako každý mladý človek, ktorý sa venuje hokeju, teda dostať sa do NHL a zarábať tým, čo ma baví.
Ako sa tvoja hokejová kariéra vyvíjala počas štúdia?
Na strednej škole som bol šedá myška. Ani neviem, ako som prechádzal strednou školou. Žil som hokejom, ráno tréning, po škole tréning. Potom som pokračoval na Ekonomickej fakulte UMB, kde sa mi však hokej podarilo skĺbiť so štúdiom už iba rok. Veľa som cestoval na tréningy a zápasy. Videl som to tak, že hokej pre mňa nie je budúcnosť ani živobytie. A tak som prestal aktívne hrávať.
Neskôr si sa však na ľad vrátil opäť. A dotiahol si naň aj vysokoškolákov. Aké boli ich výkony?
Postupe sme začali robiť hokejové zápasy, najprv na našej fakulte, s cieľom dať možnosť chalanom hrať na lade. Bolo to na amatérskej báze. Najväčší úspech zožali úplni amatéri, ktorí keď striedali na ľad, nie že vyskočili, ale skôr spadli na ľad.
Koľko ľudí prišlo na prvé derby?
Spravili sme prvý zápas, išiel som do toho s nízkymi očakávaniami. Prišlo nám 400 divákov, náklady sa nám vrátili a bolo to fajn. Fanúšikovia nám zrazu písali, kedy bude ďalší zápas, a tak sa pridali aj ostatné fakulty, čo ma veľmi prekvapilo a potešilo.
Svojich ambícií si sa nevzdal a robil si pre chalanov čoraz viac. Kedy vznikol nápad, zapojiť sa do Európskej univerzitnej hokejovej ligy?
Organizovali sme turnaj medzi štyrmi fakultami UMB-čky. Vtedy som sa zoznámil s Lukášom Opáthom, ktorý bol v minulosti výborný hokejový brankár a aktuálne študent doktorandského štúdia na Katedre telesnej výchovy a športu na UMB. V tom období sa rozbiehala Európska univerzitná hokejová liga. Veľmi nás to oslovilo, obom sa nám to zapáčilo. Povedali sme si, že pri tom určite chýbať nesmieme a ideme skúsiť vyskladať tím.
S akou reakciou ste sa stretli?
Začalo obdobie, ktoré trvalo viac vyše pol roka, počas ktorého sme spolu s Lukášom neustále „otravovali“ kompetentných a vymieňali si maily a telefonáty. Snažili sme sa dostať UMB-čku do ligy. Bolo to naozaj veľmi itenzívne obdobie. Vnímam to tak, že Bystrica je silné hokejové mesto. Veľkú podporu sme získali od nového vedenia našej univerzity, ktoré dalo celému projektu zelenú. Keď sme sa dostali na podpis zmluvy, zistili sme, že to, čo sa nám podarilo, bude veľká vec v budúcnosti.
Mali hráči motiváciu?
Chalani to začali brať tak, že ich to baví a chcú do toho investovať svoju energiu. Naskytla sa im možnosť, spojiť štúdium s hokejom, a to chalanov nadchlo. Zároveň sa tu rozprávame o Európskej univerzitnej hokejovej lige. Takže sme už prvý rok cestovali na zápasy do zahraničia, do Čiech, do Rakúska…
Ako vnímali zahraniční hokejisti tím UMB?
Prvé odozvy boli také, že výborný výkon, dobrá organizácia a zároveň najväčší hudobný klub v strednej Európe. No na ten klub sa tešili zahraničné tímy zbytočne, keďže zápasy bývajú v Bystrici cez týždeň.
Akú konkurenciu máte v lige?
Tento rok bolo zapojených desať tímov. Myšlienka ligy vznikla v Trenčíne, takže je to slovenský nápad. Zapojené je Rakúsko, Česká republika aj Poľsko. Už sa otvorene rozpráva o škandinávskych krajinách, o vytvorení severnej divízie. Takže je to z roka na rok ťažšie.
No i napriek tomu máte za sebou niekoľko úspechov…
Teraz skončila 3 sezóna, naša druhá. Už v rámci prvého roka sa nám podarilo vyšplhať medzi špičku tímov. Skončili sme vo finále, nakoniec druhí. Podľahli sme Karlovej univerzite, čiže sme získali striebro. Tento rok sme zostali na medailovej priečke,bronzovej, takže potvrdzujeme, že patríme k top tímom!
Aký je to pocit, získať medailu?
Je to neskutočné! Bolo to pre nás veľmi povzbudivé ocenenie. Okrem iného sme už v prvom roku získali cenu pre najužitočnejšieho trénera (Lukáš) a manažéra. Tento rok sa náš hráč Filip Kanda dostal do top päťky ALL STARS.
Sledujú fanúšikovia vaše výkony?
Sme veľmi vďační, že si ľudia nájdu cestu na štadión. Je veľa ľudí, ktorí chodia na zápasy pravidelne. Máme fanúšičky, ktoré poznajú každého jedného hráča, jeho meno, číslo dresu a ak ho nevidia na lade, hneď nám vypisujú, prečo hráč nenastúpil, čo sa mu stalo. Máme teda aj skalných fanúšikov.
Ako vás vnímajú hokejisti HC ´05?
Vieme o sebe, poznáme sa a v niektorých veciach dokonca spolupracujeme. Čo sa týka hráčov, s mnohými sa poznáme osobne. Niektorí chodievajú dokonca povzbudzovať na zápas. Z času na čas sa ukáže Rasťo Gašpar, videl som aj Tomáša Ziga.
Prečítajte si aj:
Úspech obrancu hokejistov UMB. Filip Kandra v top päťke ALL STARS
