Fotograf spod Urpína miluje detaily a miznúci svet: Krásne zábery z nášho mesta, ktoré dostanú každého Bystričana
O tom, že Banská Bystrica a jej okolie sú prekrásne, niet pochýb. Keď ich však zachytí šikovný fotograf, akým je Banskobystričan Miroslav Trimay (54), sú niektoré scenérie a dokonca aj malé detaily priam dychvyrážajúce. Pozrite sa na tú nádheru!
Banskobystričan Miroslav Trimay k foteniu „pričuchol“ už ako malé dieťa. Profesionálne sa mu však venuje iba posledných pár rokov. Ako sám hovorí, vo fotkách miluje detaily a miznúci svet. Jeho najlepšou vizitkou sú práve jeho fotky, na ktorých zachytáva nielen krásy Banskej Bystrice a jej okolia. Pre náš portál porozprával viac o svojej najväčšej vášni.
Kedy ste prišli prvýkrát do kontaktu s fotoaparátom?
Mohol som mať nejakých desať – dvanásť rokov, kedy mal otec Lubitel a veľmi som po tej mašinke túžil, chytiť sa jej, vyskúšať ju. Bola to taká jednooká zrkadlovka, do ktorej sa pozeralo zhora. Stal sa mojím prvým cvičným foťákom. Ale to všetko boli ešte také nevážne kontakty a pokusy.
A čo tie vážnejšie pokusy?
Také vážne fotenie u mňa nastalo okolo roku 1996. To bol čas, kedy som robil v Bratislave, na generálnom riaditeľstve cukrovinkárskeho priemyslu. Mal som na starosti referát propagácie a tam som vlastne zabezpečoval obalový dizajn na vtedajšie výrobky. Tam som sa dostal do kontaktu s umelcami, s grafikmi a profesionálnymi fotografmi. Pre mňa boli zásadné stretnutia s dvomi fotografmi. S jedným Poliakom, žijúcim v Bratislave, ktorý bol môj priateľ, ku nemu som chodieval do fotokomory, tam som sa priúčal. Bol zážitok, keď som mu pomáhal pri fotení módy pre časopis Vogue. Druhý fotograf bol taký technický, ktorému som tiež asistoval. Títo dvaja ma tak viac zasvätili do tajov fotenia a potom som začal fotiť aj ja.
Pred rokom 2000 som si kúpil moju prvú zrkadlovku, malý a šikovný Nikon. Dnes už nosím dve kilá na pleci. Vtedy som mal 50 mm objektív a vytešoval som sa, objavoval som svet. Prvé roky som ničím iným nefotil. To mi ukázalo, že netreba mať vždy drahé mašiny a veľa objektívov. Samozrejme, záleží aj na technike, ale je dôležité hlavne to, čo do toho dáme my.
Ako profesionálny fotograf pôsobíte iba posledných pár rokov…
Od roku 2002 som si povedal, že na to pôjdem trochu inak a spravil som si živnosť ako fotograf. Naučil som sa robiť na minilaboch a začal som chodiť fotiť aj rôzne akcie. Neživil som sa iba fotením, to je otázkou možno posledných dvoch rokov. Doviedli ma k tomu okolnosti, keďže moja mama je dosť chorá a je ťažko telesne postihnutá a pri fotení som si vytvoril nejaký systém, aby som to vedel skĺbiť.
Kde všade, na výstavách či inde, sme už mohli vidieť vaše výtvory?
Výstavy, samozrejme, nejaké boli. Nie je problém, mať materiál na výstavy. Je to však záležitosť, na ktorú treba mať nejaké financie. Od tohto roku som sa stal členom Zvolenskej sedmičky, čo je jeden z najstarších spolkov výtvarníkov na Slovensku, ktorý združuje asi všetky výtvarné odvetvia a ja som tam ako reprezentant fotografie. V rámci nej som už niekoľko rokov hosťoval pre nich vo Zvolene. U nich boli priestory na Zvolenskom zámku alebo na Radnici, ale boli to skôr kolektívne výstavy. Čo sa týka vlastných, raz som ju mal napríklad v krčme v Sásovej, kedy som mal ideu, poľudčiť krčmy. Keď ľudia nejdú za umením, aby išlo umenie za nimi. Pripravili sme ju spolu so synom, čo maľuje obrazy a ešte s jednou známou. Možno sa k tomu ešte niekedy vrátim.
Čo najradšej zachytávate cez hľadáčik fotoaparátu?
U mňa je to tak, že keď sa pozriete na moje fotky, pomerne málokedy tam uvidíte výdobytky civilizácie. Pre mňa je vzorom veľmi známy slovenský fotograf Martin Martinček, ktorý fotil miznúci svet. Fotím to, čo nikto ešte nestihol odpratať. Stáva sa mi bežne, keďže nemám na to, cestovať do exotickej cudziny, že keď idem vyniesť smeti, niečo ma zaujme. Otočil som sa a veľa fotografií tak vzniklo niekoľko metrov od môjho domu, od môjho bloku. Snažím sa ísť do detailov, lebo človek nemusí hľadať veľkolepé scény, ale uchopiť detail a nájsť v ňom niečo, nejaký zmysel, harmóniu. Snažím sa do toho dať srdce. Milujem detaily vo fotkách alebo potom ten miznúci svet, takisto dokument či starých ľudí.
My sme malý trh a tu je fotograf nútený fotiť všetko a nič neodmietnuť, pretože je to asi taká z núdze cnosť. My sa tu veľmi nešpecializujeme, vieme si poradiť. Ja som fotil všetko. Chodím fotiť promócie, kde je to o postrehu, kde urobím mnoho stovák záberov denne. Fotím aj svadby, ale vždy je to o tom, že keď fotím svadbu, ktrstiny a podobné témy, snažím sa do toho dať ten určitú myšlienku, vtip či príbeh. Mám veľmi rád, keď fotka rozpráva. Niekedy tam dám názov, ale ten názov je veľakrát zbytočný. Ak fotka neosloví sama a nevyvolá asociácie, potom je to iba pekný obrázok, nič viac.
Ktoré miesta v Banskej Bystrici sú pre vás ako fotografa najatraktívnejšie?
Veľmi často chodím po Banskej Bystrici s fotoaparátom. Rád fotím z Urpína, na kopcoch nad Podlavicami, Tajov, Kordíky. Mám rád okolie týchto malých osád a dediniek v okolí Banskej Bystrice, kde sa snažím nájsť a zachytávať stopy starších vekov. Nebránim sa ani street fotkám. Banská Bystrica má svoje čaro. Často sa stane, že fotoaparát nemám a ujde mi dobrý záber. Niekedy ho zase mám a necvaknem nič. Človek musí byť pripravený. Snažím sa fotiť aj rôzne akcie, aj také športové. Spolupracujem s komunitnými centrami, s maratóncami, fotil som aj divadlo či akcie ako Festival Embargo. Toto sú veci, ktoré sú pre mňa výzvami a ktoré rád fotím.
A čo menej typické zákutia?
Mám veľmi rád aj netypické miesta. Zájdem za ulicu a pozriem sa na bežné veci trošku nevšedne. Hľadám uhol pohľadu alebo detail, ktorý ešte nebol zachytený. Veľmi dynamicky rastie počet dobrých fotografov, čo som vždy bral ako vítanú konkurenciu. Je to o tom, šíriť niečo pekné. Poslaním môjho fotenia je, vyvolať v niekom pekné asociácie a osloviť ho. Potom viem, že tá práca má zmysel.
Prihodili sa vám počas fotenia aj nejaké kuriózne situácie či trapasy?
Čím som starší, tým viac myslím na zadné vrátka, takže tých kurióznych situácií sa mi už tak veľa nestáva. Radšej si štyrikrát premyslím, ako spôsobiť nejaký trapas ako napríklad zistiť, že idem fotiť promócie a nemám nabité baterky. Tam je to všetko poistené, že mám štvoro náhradných, dve náhradné nabíjačky, náhradný blesk a ešte aj náhradný foťák, lebo tam nie je možné, pripustiť blamáž.
A predsa, nespomeniete si na niečo?
Pred dvoma týždňami som bol na Poludnici, na kopci v Nízkych Tatrách. Fotograf, ktorý lezie na nejaký kopec, to je veľmi zvláštny tvor. Na neho sa nevzťahujú žiadne limity, že dvojhodinový výstup hore. Ja sa zastavím na pätnásť minút, na dvadsať, nepočítam čas a potom sa mi stane, ako minule, že po zostupe dole polomom, hodný kus pod vrcholom, asi dvadsať minút po zostupe, som si uvedomil, že som stratil krytku z objektívu. Povedal som si, že to nie je nejaký veľký peniaz, ale išiel som hore, hľadal som ju, až som sa dostal úplne na vrchol. Odtiaľ som si už ani nič neuvedomoval, iba som schádzal a našiel som ju úplne náhodou dole, kúsok od miesta, kde som si všimol, že mi chýba. V rámci športovania som si trochu zopakoval vrchol. :)
Stalo sa mi tiež, po prechode Kremnického hrebeňa, bol som sám a pri zliezaní dolinou som zbadal niečo veľké, čo vyzeralo ako medveď na zadných nohách. S rešpektom som zastal a zľakol som sa, že to bude medveď. Zaliezol som za roh a bol som v obavách, čo budem robiť, ak sa vyberie ku mne. Potom som sa odvážil a podal som si ruku s veľkým kameňom. Ale silueta bola taká, že pri mojej fantázii z toho zrazu bol medveď. :)
Pred pár mesiacmi sa vám však s fotkami stala aj nemilá vec…
Mal som v Anglicku nafotených cez 2 600 záberov. Na jar sa mi stala nemilá vec, na čo si odvtedy dávam veľké bacha. Prišiel som takmer o všetky fotky z Anglicka a nielen odtiaľ, ale o 50 percent všetkých. Zostali zakliate na externom harddisku pri preinštalovávaní počítača, odkiaľ sa už nepodarili oživiť všetky. Mal som z toho ťažkú hlavu, bol som nešťastný a zistil som, že všetko treba zálohovať. Ja som na to pozabudol. Povedal som si, že sa musím snažiť fotiť ešte lepšie, aby mi nebolo smutno za tým, čo bolo.
Pre dobrý záber je fotograf často ochotný, zájsť aj do extrémov… Je to podobné aj u vás?
Východy slnka boli pre mňa vždy veľkou neznámou, keďže som pomerne pohodlný človek a rád som si pospal. V poslednej dobe už nemám problém vstať. S kamarátom sme raz pred východom slnka sadli do člna a išli sme po Palcmanskej maši. Východ slnka bol úžasný a kamarát Roman spadol pri vyliezaní z člna a už bol vo vode s pomerne novým foťákom aj mobilom. Fotoaparát dva týždne schol a ešte čaká na prečistenie. Minule som si privstal, aby som ráno o siedmej bol v Kordíkoch a už som šliapal do sedla. To ranné svetlo je úžasné. Skôr som zachytával tie západy. Nie som vyprofilovaný krajinkár, ale keď je pekná panoráma, tak ma to strhne a fotím. Teraz som vo veľkom fotil jeseň, mal som možnosť.
A ako rád trávite voľné chvíle, keď práve nefotíte?
Ak práve nefotím, tak sedím za počítačom a špŕtam do všetkého toho, čo som doteraz nafotil. Snorím v programoch, ako sa dá fotka inak spraviť. S fotkou sa pri postprodukcii dajú robiť divy. Sám sa čudujem tomu, že tam vlastne nie sú limity, stále sa dá vytvárať. Ak niečím žijem 24 hodín denne, tak je to tá fotografia a mama.
Máte ako fotograf aj nejaké sny, ktoré by ste si chceli splniť?
Mojím snom je, ísť fotiť do Ruska, do mesta Elista. Verím, že to nebude za dlho, ak všetko pôjde dobre, tak v blízkej budúcnosti. Chcel by som tam fotiť obrovský budhistický chrám, ktorý tam je. Trošku by som si prešiel Rusko. Mám obrovské túžby, ale myslím si, že exotika sa dá zachytiť aj tu. Stačí ísť do Podlavíc a nafotiť dvere na starej búde a bude to evokovať takú Indiu, ktorú máme vedľa seba.
Čítajte tiež:
Dychberúce zábery mladého bystrického fotografa: Paráda, ako Vlado dokázal zachytiť krásy mesta
Bystrický fotograf o cvakaní svadieb: Na týchto miestach fotím zaľúbencov najradšej!
Foto: archív Mira Trimaya
