Denník letušky: Mladá Bystričanka (24) o prvom lete v prestížnych aerolinkách

Množstvo mladých dievčat túži sa stať letuškou. Sen mnohých Sloveniek žije stevardka (24) pochádzajúca z Banskej Bystrice. Tá v priebehu letov zažíva stresové, ale aj neopakovateľné chvíle. Všetko si poctivo zapisuje do svojho unikátneho denníka, ktorý uverejňujeme na pokračovanie.

Ilustračný obrázok k článku Denník letušky: Mladá Bystričanka (24) o prvom lete v prestížnych aerolinkách
Zdroj: Dnes24.sk

Po dlhých a náročných týždňoch rôznych školení, tréningov a doslova bifľovania všelijakých údajov, to napokon prišlo! Úspešne som spravila všetky skúšky a čakali ma prvé lety. Bol to naozaj zvláštny pocit.

Letušky a priberanie? Zabudnite!

Veľmi som sa po dlhom výcviku na post letušky tešila, že napokon som sa úspešne dopracovala až k licencii. A tak som mohla začať cestovať, lietať, zarábať a spoznávať nové krajiny. Hneď ako som dlho očakávanú kartičku obdržala, vo firme mi pridelili skúšobný let na modernom Airbuse. Ten ma čakal už od dva dni.

Licencovanie sa ale neobišlo bez chýb. Môj zdravotný papier mi dali so zlým dátumom platnosti. Takže celý deň pred odletom bolo otázne, či mi vystavia nový, alebo budem musieť čakať a lietať začnem až neskôr.

Našťastie napokon všetko dobre dopadlo, hoci to bolo dosť o chlp. Už na ďalší deň som tak vyrazila na let do Indie a späť. Kolegovia v kabíne boli skutočne veľmi milí a nápomocní, ale do kokpitu som sa kvôli prebiehajúcemu tréningu nových pilotov bohužiaľ nepozrela. Moje pocity z prvého letu? Super! Ale… mala som pocit, že som za zníženého tlaku a v turbulencii zhodila pobehovaním a “posilovaním” v kabíne hneď niekoľko kíl. Večer a na druhý deň som telo cítila tak, ako keby som celý deň makala v posilke. Tvrdí sa, že letušky priberajú z množstva lietadlového jedla, ktorým sa neustále pchajú. To by som teda chcela vedieť, ako je to možné, pretože ja mám pocit, že to hneď aj musia zhodiť.

Bolesť a obrovská zmena

Ľavá ruka ma bolela z nosenia ťažkého podnosu, tá pravá zase z rozlievania kávy. Nohy na tom neboli o nič lepšie: neustále drepy pri vyberaní a ukladaní tácok z vozíka mi dali naozaj zabrať. Hore-dole lietadlom som prešla snáď stokrát, takže po celom dni vo vzduchu sa mi zdalo, že som prechodila desiatky kilometrov. Až vtedy som si naplno uvedomila, že v porovnaní s mojím predošlým džobom – prekladateľky z tepla domova –je to fakt obrovská zmena. No k lepšiemu. Už som totiž mávala pocit, že prirastiem k posteli. Tešilo ma, že môžem robiť niečo fyzické.

Každopádne sú tzv. lety na otočku celkom náročné. Dajme tomu, že letíte presne na poludnie. O 10:00 treba byť na letisku, tiež sa musíme „čekinovať“, samozrejme oddelene od pasažierov na našej centrále a prebieha to oveľa rýchlejšie. Namiesto pasov máme karty a prechádzame cez turnikety, ktoré nás kontrolujú na základe odtlačkov prstov. Aj so skenermi tieto záležitosti vybavíte asi za 2–3 minúty. Kým som ešte bývala v púšti, z domu som musela ísť už okolo 9:00 a keďže my dievčatá musíme mať perfektný mejkap a vlasy, z postele som vstávala o ôsmej. Tak si predstavte, čo znamená ranný odlet o ôsmej – vstávanie uprostred noci (o štvrtej ráno)!

Čo sa deje pred odletom?

Po príchode na letisko a kontrolách sa ide na brífing, kde sa predstavíme, rozdelíme si úlohy v rámci kabíny a každý aj musí zodpovedať otázku okolo vecí, čo nás učili v škole. Povedia sa nám nejaké informácie o pasažieroch, prípadne špeciálne okolnosti a zoznámime sa s pilotmi. My si máme pamätať ich tváre a oni naše z bezpečnostných dôvodov. Potom nás autobus odvezie k lietadlu, kde z bezpečnostných dôvodov prehľadávame svoju oblasť zodpovednosti, pripravíme na sedačky deky a sláchatká a nachystáme rôzne veci, ktoré rozdávame hneď po nastúpení pasažierov.

Po príchode do cieľovej stanice za nás lietadlo upracú zamestnanci letiska, vymenia nám aj jedlo pre nových cestujúcich, ale robí sa opäť bezpečnostná obhliadka a prípravy pre ďalších pasažierov. Po prílete do Dubaja už len pozbierame deky a slúchadlá a ide sa domov. Ale pracovný čas je o dosť dlhší, než je doba letu.

Zážitky z kokpitu

Po skúšobnom lete na Airbuse som hneď na druhý deň, čo inak bolo presne na Silvestra, letela na Boeingu, ktorý je jednoznačne môj favorit. Posádka bola opäť veľmi milá a oba vzlety a pristátia mi piloti dovolili sedieť v kokpite. No zostala som ohromená. Je tam asi milión tlačidiel a nie je to veru tak, ako sa o pilotoch hovorí – autopilot a nohy hore. Na to zabudnite. Pri vzlete a pristátí riadia celé to ohromné lietadlo manuálne, komunikujú s vežou aj medzi sebou a vyzerá to, že musia byť schopní čeliť viacerým stresovým situáciám naraz.

Keď je lietadlo v oblakoch, sledujú, aké frekvencie majú ladiť a tie ich potom navigujú. Je úžasné, ako vedia tak gigantický stroj nasmerovať na tú maličkú čiarku na zemi – pristávaciu plochu. Skrátka, mala som úžasný vyhliadkový let. Sedieť v kokpite je veru zážitok na nezaplatenie a dvakrát som dokonca videla v našej blízkosti preletieť iné lietadlo. Bolo to ohromujúce.

Polnoc dubajského času a teda Nový rok nám odbil 20 minút pred začiatkom klesania a kapitán dokonca urobil aj odpočítavanie. Pri tej príležitosti sme si s letuškami a letákmi v kuchynke pripili s malinovkami. Alkohol v práci sa tu berie totiž veľmi prísne a robia sa aj náhodné kontroly. Pred letom napríklad nemôžete piť minimálne 12 hodín a lepšie aj viac, lebo ak vás počítač po príchode do práce náhodne vyberie na alkoholový test a nájdu vám čo i len snáď stotinu promile, nikam neletíte a máte problém. Na druhej strane za celý môj rok a pol lietania ma ešte netestovali ani raz

Keď sa z jedla na palube zastavuje rozum

Pekný zážitok bol aj keď ma letušky v business triede nechali ochutnať jedlo, aké tam podávajú pasažierom. To sú fakt exkluzívne hody. Naša spoločnosť si totiž na katering potrpí, no ale to business menu bolo fakt ohromujúce. Až sa mi rozum zastavil. Nechápala som, ako niekto môže zjesť toľko rôzneho jedla počas trojhodinového letu. Táto trieda je fakt luxusná a to som sa už tešila, kedy sa konečne rozhliadnem po tej prvej.

Nezabudnite, že aj budúci štvrtok na tomto mieste nájdete ďalšie zážitky z denníka letušky. Ak ste ešte nestihli, prečítajte si aj predošlý diel, ktorý sa venuje teroristom a únoscom na palube.

Text a foto: Pedra Drake

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame