Denník letušky: Keď si Slovák po štarte lietadla pýta 5 dvojitých vodiek

V novom pokračovaní sa dozviete, ako poteší letušku, keď sa stretne so svojou rodinou, ale prečítate si aj o zážitkoch so Slovákmi na palube. A viete, že aj v Dubaji funguje prostitúcia? Viac v ďalších príhodách našej mladej letušky.

Je doslova paráda, keď sa vám v práci podarí mesiac, počas ktorého lietate len destinácie, kde máte kamarátov či známych. Alebo za vami môže prísť vaša rodina. Takým mestom je napríklad Viedeň. A presne takýto mesiac som zažila.

Slováci a alkohol

V rakúskej metropole som sa mohla stretnúť s mamou, otcom, sestrou a dokonca aj s naším psom a fajn bol aj následne samotný let z Viedne. Bolo to naozaj vcelku zábavné. Letelo totiž s nami veľa Slovákov. No a poznáte to – keď nám Slovákom ponúkajú kdesi alkohol zdarma, tak… Už hneď po vzlietnutí za mnou prišiel jeden Slovák, ktorý so svojimi známymi cestoval do Dubaja: “Prosím si 5 dvojitých vodiek s džúsom,” vyvalil na mňa. Tak som s ním zavtipkovala, že čo tak zhurta. Tie panáky som mu síce dala, ale tým sa hneď na prvú šupu vyčerpali naše zásoby vodiek v ekonomickej triede.

Áno – v lietadlách máme síce alkohol zadarmo, ale na druhej strane treba vedieť, že nie sme dajaký bar, ktorý sídli na zemi a môžete do neho v prípade potreby dopĺňať zásoby. Najmä v malom Airbuse 330–200 – na akom sme práve z Viedne leteli – a počas nočného letu máme bary len dva. A každý z nich má len 5 vodiek.

„Naši“ sa tak dozvedeli smutnú správu – vodky došli. Pánom to však nerobilo problémy, veď my Slováci nie sme veľmi prieberčiví čo sa týka alkoholu. Bez problému tak pokračovali ďalej: súkali do seba gin s tonicom, whisky a iný alkohol. Potom došlo aj na moje topánky. Začali si z nich robiť žarty. Uznávam, tie uniformné, ktoré nosíme na palube, sú naozaj dosť hrozné. Nakoniec však chalani našťastie zaspali a bol pokoj a pasažieri naokolo sa mohli konečne vyspať.

Po prílete z Viedne do Dubaja došlo aj na varenie. V Rakúsku som si totiž kúpila hrubú múku – ktorú som v Dubaji nevedela zohnať – a uvarila som pre svojich kamošov halušky. Bryndzu a slaninu som si už predtým zaobstarala v Prahe. Keď tu človek chce variť nejakú typicky slovenskú špecialitu, musí si samozrejme ingrediencie zháňať kade-tade, len nie v Dubaji. Napokon sa mi halušky podarili a to asi ako nikdy predtým. Dokonca chutili aj môjmu kamarátovi moslimovi, ktorý navyše zjedol aj bravčovú slaninu.

To ma naozaj príjemne prekvapilo. Veď väčšina moslimov je v praxi takých, že sa nemodlia, pijú alkohol a sexujú, ale bravčové nejedia “pretože to je vec náboženstva”. Takže je zvláštne, keď natrafíte na takého, kto si popri ostatných nerestiach dopraje aj bravčového :)

Z postele pieskovisko

Po Viedni nasledoval let do Prahy, kde som opäť mnohým Čechom dopomohla k dobrému zážitku z letu tým, že som im stále nosila alkohol. Jeden Čech žijúci v Dubaji v lietadle dokonca stretol kamarátov zo svojho rodného mesta, tak si viete predstaviť tú veselicu na palube.

Inak, odpozorovala som na sebe, že oveľa radšej obsluhujem ľudí zo Slovenska, alebo z Česka, s ktorými sa môžem porozprávať vo svojom jazyku a ktorí majú vždy dobrý zmysel pre humor. A navyše sú aj dobre naladení (no to hlavne preto, že väčšinou cestujú na dovolenku, alebo z dovolenky).

V Dubaji ma potešila správa o mojom novom bývaní. Pridelili nám s dvomi najlepšími kamarátkami novučičký apartmán v centre, taxíkom iba 2 eurá od Dubai mallu. S bazénom na streche. Bolo nám tak jasné, že začneme žiť nový život v civilizácii, preč zo zaprášenej púšte, kde som od začiatku bývala. Tešila som sa, že sa vyvarujem aj nepríjemným prekvapeniam po príchode domov.

Dvakrát som sa totiž vrátila z práce a v izbe som si našla pieskovisko. A to len preto, že som nechala okno otvorené na 5 cm. Také silné tu bývajú púštne búrky. Človek je unavený z letu a chce si ísť ľahnúť, ale nemôže, lebo posteľ má plnú piesku a musí najprv dve hodiny upratovať.

Nový domov má aj ďalšie výhody. Samozrejme tou naj je, že všetko je poruke. Reštaurácie, obchody aj zábava. Počas tej som minule spoznala ďalšiu tvár Dubaja. Zistila som, že aj tu sa praktizuje najstaršie remeslo na svete. Áno, to nie je cudzie ani v arabských krajinách. Síce tu nenájdete typické striptízové kluby či miesta, kde by nejako hromadne fungovala prostitúcia, ale skryte funguje táto činnosť aj v emirátoch. A možno nie až tak skryte, keďže za týždeň som bola na dvoch party a na obidvoch to bolo až do očí bijúce.

Dubajské prostitútky

S dvomi kamarátmi sme išli do klubu a keďže to bola nedeľa (niečo ako pondelok na Slovensku), bolo to tam pomerne vyľudnené. Každopádne tzv. umelkyne spoznáte na prvý pohľad. Do klubu prídu samy na vysokých podpätkoch a namieria si to rovno k baru, kde celý večer sŕkajú jeden jediný drink a čumia naokolo. S nikým sa nebavia a len čakajú, kedy im niekto ponúkne nejakú sumu. Jedna sa kamarátovi páčila a tak sme sa rozhodli, že ju ideme osloviť. Schválne, že ako zareaguje. Tak sme k nej podišli a ona si nás už zamračene premeriavala od hlavy k pätám.

Tak sa jej kamoš pýta, že ako sa volá a ona že Angela – ehm… zjavnejšie meno si už asi ani nemohla vybrať. Bola z Ruska. A. jej hovorí, že je veľmi pekná a ona, že ďakuje. Potom sa jej pýta, že čo by si dala na pitie. Ona sa opäť zamračila, premerala si nás a povedala, že nič. No a tak sa skončilo naše balenie „umelkyne“. Môj známy napokon tvrdil, že tú by si aj tak nemohol dovoliť :)

Iný večer sme natrafili na umelkyňu, ktorá sa celý čas z nejakého divného dôvodu pozerala po mne. Keďže v klube neboli opäť skoro žiadni ľudia a už vôbec nie normálne slečny, ten istý kamarát sa rozhodol to u nej skúsiť. Ale opäť neúspešne. Umelkyne asi nemajú záujem o chlapov, ktorí už sú v spoločnosti nejakých žien. Alebo si myslia, že aj ja som z ich kruhov a môj kamarát sa snaží zaplatiť si dievčat viac. Ktovie. Chcelo by to urobiť hlbší výskum do ich myslí.

Inak, keď sme už pri tom, arabskí muži majú zjavne veľmi radi spoločnosť žien, za ktoré musia platiť. Oni vlastne aj tak bez rozdielu radi platia za všetky ženy. Či už ide o ich kamarátky, o ich priateľky, alebo o ženy, ktoré si skutočne idú zaplatiť len za jednu noc. Kedykoľvek idem von zo svojimi kamošmi – Arabmi – nechcú mi dovoliť zaplatiť a keď sa s nimi chcem vyrovnať, jediná možnosť je vnútiť čašníkovi svoju kreditku do ruky skôr, než sa oni stihnú pozrieť jeho smerom.

Ako sa predvádzajú arabskí boháči?

Minule sa mi naskytol zaujímavý pohľad, keď sme boli fajčiť vodnú fajku. Prišiel lokál oblečený v dišdaše s dvomi tučnými, vyumelkovanými a sporo odetými slečnami. Je až zarážajúce, že napriek tomu, ako si zakladajú na svojich tradíciách a hodnotách, neštítia sa vyjsť medzi ľudí oblečení v tradičnom oblečení s dvomi ženami, za ktorých spoločnosť si zjavne zaplatili.

Iná káva je to aj napríklad v takej Káhire. Dozvedela som sa o jednej ulici plnej klubov s brušnými tanečnicami, kde bohatí chlapi chodia doslova predvádzať, koľko majú peňazí. Boháči bezcieľne hádžu peniaze na tanečnicu (speváčku) a nie je to o tom, že by si ju kupovali, aby s nimi išla domov, ale o tom, aby sa predviedli, koľko majú peňazí. Pri vedľajších stoloch sú ďalší boháči zavalení peniazmi a pretekajú sa v tom, kto rozhádže viac zo svojho majetku. Za toľké peniaze, by ste si mohli nakúpiť vily, jachty, čokoľvek. Ale im robí radosť hádzať tie peniaze po cudzej žene. Tak aj takto to v arabských krajinách chodí.

Ak ste nestihli minulý diel denníka letušky, stále je čas si ho prečítať. Ďalšie pokračovanie prinesieme už budúci štvrtok.

Text a foto: Pedra Drake

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame