Denník letušky: Drsné chvíle v cudzine... Keď letuška preplače polovicu letu!

Štátom, kde to nemožno podceňovať je aj Brazília a to predovšetkým aj jej známe mesto Sao Paulo. Do toho som opäť po čase vyrazila služobne, no let tentoraz neprebiehal podľa mojich predstáv. Sťažovala sa totiž na mňa jedna z pasažierok a to je problém, ktorý sa v našich aerolinkách vždy detailne rieši.

Cestujúca do Brazílie ma kritizovala, ale za akú hovadinu. Uprostred letu sme robili taký malý servis, počas ktorého ponúkame pizzu, ovocie a čokoládu. Ale predovšetkým tú pizzu. Ostatného máme menej a nevyšlo by na každého. Každopádne ja a ešte jeden leták sme servírovali najväčšiu časť kabíny a zdalo sa mi, že náš vozík je ten posledný, ktorý ešte v kabíne jedlo podáva. Pre posledných 5 ľudí nám pizza neostala. Žiaľ. Išla som však pozisťovať, či ešte predsalen niečo z tejto talianskej pochúťky v lietadle nenájdem. Vyzvedala som, ale pizzu už nikto nemal. Teda až na jeden kus.

Nepríjemnosti na palube

Išla som ale naspäť a s poslednou pizzou v rukách hovorím dvom Brazílkam: “Prepáčte, ale máme už len poslednú pizzu, tak ktorej z vás ju môžem dať?” Jedna nastrčila ruky. Druhej teda hovorím: “Mrzí ma to, ale Vám môžem ponúknuť už len banán, jablko, čokoládu, prípadne nejaký iný sendvič.” Ona na mňa len čumí. Hm. Zjavne nerozumie. Bola som unavená, tak som trochu razantnejším hlasom svoj prejav zjednodušila. “Už nie je pizza!” No dala som jej nakoniec banán a musli tyčinku. Vyzerala ok.

Po chvíli som prišla do zadnej kuchyne a dvaja letáci jedli pizzu. Hovorím: “Toto snáď nie je možné, ja som pred chvíľou odmietla pizzu dvom pasažierkam!” Jeden na to odpovedá: “Nie, neboj, ja už som im pizzu dal. Všetko je v pohode.” Tak dobre, vykašľala som sa na to a šla som na svoju prestávku si na tri hodiny pospať. Na letoch nad 10 hodín totiž máme prestávky a spíme na posteliach, ktoré sú na druhom poschodí lietadla a bežne ľudia o nich ani nevedia. Let do Sao Paolo má 14 hodín a prestávka je takmer 4 hodiny.

Keď som sa zobudila, rýchlo sme urobili posledný servis pred pristávaním a už keď sme sa na pristávanie mali posadiť, hovorí mi jeden portugalský leták, že sa na mňa jedna pasažierka ide písomne sťažovať. Nebola to žiadna iná, než tá, ktorej som nedala pizzu. Tak ho prosím, aby za ňou šiel a vysvetlil jej tú situáciu s pizzami a že ja som si vážne myslela, že už žiadne nie sú. Vysvitlo, že asi minútu na to, ako som im povedala, že žiadne nie sú, doviezol iný vozík svoje zvyšné pizze do prednej kuchynky a tá pasažierka to videla a bola naštvaná, že jej sa nedostalo. No nedorozumenie. Navyše mi ani nerozumela, že ma to mrzí a podobne. Veď aj svoju sťažnosť napísala v portugalštine. No tak sa to hrozne dlho potom riešilo so seniorom a to ešte aj na lete cestou naspäť. Ako keby to bol nejaký big deal.

V hľadáčiku individuí

No našťastie sme nemali nijaké meškanie a do hotela sme prišli pekne o ôsmej večer. Kamarát Tiago, s ktorým som študovala v nemeckom Kolíne, za mnou prišiel a dali sme si nejaké drinky a hor sa na brazílsku párty. Zabavila som sa, ale viac než do druhej som to fakt nedala. Veď je to oproti Dubaju sedem hodinový rozdiel. Spať som šla teda o desiatej ráno dubajského času. A na let som vstávala ten predchádzajúci deň o šiestej ráno. Takže 28 hodín hore. Uff.

No a ráno sme šli na túru po meste. Údajne je tam veľmi nebezpečné chodiť si tak po samom metrom a podobne a úprimne ani by som sa na to nedala, lebo aj tak by mi nikto nerozumel. Tiago ale našťastie má auto, takže sme sa všade pohodlne odviezli. Ako jedno z najväčších miest sveta má Sao Paolo príšernú premávku a nachádza sa v kopcoch, takže ešte sú to aj krivoľaké uzučké cesty. Zlatý dobrý plochý Dubaj zo svojimi 16 prúdovými rovnými cestami, kde sa len málokedy utvorí zápcha (napr. Počas osláv po Ramadáne, či na Silvestrovskú noc).

Najprv sme si dali raňajky, potom sa šli prejsť do parku a napokon sme navštívili štvrť, ktorá je plná grafitti. Celé ulice s grafittami po domoch. Nebezpečie bolo cítiť už len preto, že keď som sa od Tiaga na pár metrov vzdialila, aby som niekde niečo odfotila, už ma otravovali kadejaké indivíduá. Môj nový foťák bol celkom dobrým lákadlom na okradnutie. Tak Tiago musel vždy zakročiť a po portugalsky ich odohnať, zatiaľ čo ja som ani nerozumela, čo mi tie indivíduá hovoria.

Podvečer som zaspala celkom vyčerpaná po dlhom dni, ale už po troch hodinách bol budíček a hor sa zase na 14 hodín do práce späť do Dubaja. Až počas letu som si uvedomila, aká až nebezpečná je Brazília. Rozprávala som sa s jednou letuškou od nás, čo cestovala ako pasažierka zo svojej dovolenky, ktorá sa ale zmenila na nočnú moru.

Letuškovský horor

Dievčina bola z Ruska a na dovolenku išla s ďalšími dvoma letuškami Ukrajinkami. Predošlý deň niekde zastavili svojím požičaným autom a to len na 5 minút, aby si šli dať kávu. Auto zamkli. Po piatich minútach ho našli s rozbitým oknom vykradnuté. Obom Ukrajinkám zmizli pasy, foťáky, peňaženky, aj mobily. Ruske nič, pretože to mala so sebou.

Pre nás strata pasu znamená nemožnosť pracovať. Takže hrozná katastrofa. A navyše strata pasu v inej krajine, než sú Emiráty, alebo vaša vlastná krajina, je hrozná predstava. Tak sa išlo na políciu. Tam im nikto nerozumel. A keďže dievčatá zúrili, jednej dokonca vykrútili ruku na znak toho, kto je tu pánom. Bola to sobota. Konzulát nie je teda otvorený. Bolo treba čakať do pondelku. Firme to dali samozrejme hneď vedieť, nevyhodia ich, ale musia si všetko zariadiť sami a zožerie im to pravdepodobne nejaké dovolenkové dni z budúcnosti. Každopádne nemohli teda letieť lacno do Dubaja, ako sa pôvodne mali z dovolenky vracať.

Museli čakať na konzulát, kúpiť si priamu letenku do Ukrajiny a tam sa budú vybavovať nové pasy. Tá jediná, ktorej nezmizli kreditky, vybrala, čo mala a dala im všetky svoje peniaze, aby mali na hotel v Brazílii, na letenku a na hotel v Kyjeve, pretože tie dve nepochádzajú z Kyjeva, ale z nejakého malomesta. Neuvedomujúc si, čomu sa vystavuje na letisku bez peňazí, keby sa náhodou nedostala na let do Dubaja. Bez peňazí a bez jedla. Našťastie sa dostala. Plakala polovicu letu, lebo jej bolo ľúto kamarátok. Ostáva len dúfať, že konzulát rýchlo vydá papiere na prelet na Ukrajinu, kde sa snáď pasy pri príplatku rýchlo vybavia.

Ja dobre viem, že v Brazílii fungujú drogové gangy, ktoré ovládajú celé chudobné štvrte (favelly), veď len si pozrite film City of God, a kto sa do Brazílie chystá, mal by si o nej niečo prečítať a dávať si vážne bacha. Na polícii im vraj povedali, že môžu byť radi, že sú nažive. Ozbrojené lúpeže, kým v aute dokonca sedíte, nie sú totiž nič zriedkavé…

Text: Pedra Drake